Milí čitatelia!

Keďže rada píšem, zapojila som sa do literárnej súťaže Medziriadky, ktorú mi posunula moja triedna učiteľka. Zapojiť sa do tejto súťaže mohli mladí autori od 10 do 26 rokov so svojou poéziou, prózou alebo drámou. Súťaž je zaujímavá tým, že 50 najlepších dostalo pozvánku na letnú školu literatúry, ktorá prebehne od 23. do 29. augusta 2026 v hoteli Vršatec v Pruskom. O účastníctve literárneho pobytu rozhodla odborná porota a aj keď sa mi nepodarilo so svojou poviedkou uspieť, rada by som sa s vami o ňu podelila...

DEDKO

Obliekal som si svoj čierny kardigán, lebo sa idem prejsť do parku. Anna zomrela pred rokom a ja sa stále neviem pohnúť ďalej. Pamätám si, ako keby to bolo včera, čo sme spolu boli nakupovať a ona mi vybrala tento kabát. Spočiatku sa mi nepáčil, vôbec to nebolo niečo, čo by som potreboval v svojej skrini. Och, ale ten jej žiarivý úsmev. Nemohol som odmietnuť. Teraz nie je deň, čo by som ho nemal na sebe. Brávam ho všade... do obchodu, do kostola, hoci aj na nejaké stretnutie so starými kamarátmi. Vyšiel som von z domu, domu, ktorý sme spoločne kúpili pred viac ako tridsiatimi rokmi. To boli krásne časy. Išiel som po chodníku a pritom som sa pozeral na okoloidúcich ľudí. Všimol som si starého muža asi v mojom veku, ako kupoval zmrzlinu svojej vnučke. „Aký to šťastlivec.“ pomyslel som si. Niežeby ma moje vnúčatá nenavštevovali, ale bývajú ďaleko a nevídame sa zas tak často. Kráčal som po kamennom chodníku, ktorý bol pokreslený kriedami. Sadol som si na lavičku a zase som spomínal na Annu. Bola nižšia než ja, ale odvahu a dominanciu mala oveľa vyššiu. Jej kratšie čierne vlasy, ktoré neboli čierne, ale sivé, lebo si ich dosť často farbila, jej dosť často padali do tváre. Nevadilo jej to a ani mne, vyzerala krásne. Vlasy si farbila, lebo nechcela vyzerať staro, vraj staroba je len klam, ktorý odrádza človeka od zábavy a dobrodružstva. Mala pravdu. Takmer vždy. Raz mi povedala, že vyhrá môj obľúbený futbalový tím, tak som ju poslúchol a podal športku. Prehrali, ale aspoň sme sa zasmiali. Čo by to bol za vzťah bez omylov. Pozrel som sa pred seba a zbadal strom. Náš strom. Sedávali sme pod ním spolu dosť často na našich obľúbených piknikoch. Bola to jedna z našich obľúbených aktivít. Ja som spravil chlebíčky a ona svoje dokonalé, chutné, jablkové koláčiky. Mňam. Aj teraz by som si jeden dal. Odkedy mala tú nehodu, je náš dom veľmi tichý a osamelý. Cítim sa, akokeby jedna časť zo mňa odpadla. Nemám rád návraty domov, vždy mi to pripomína, že som v ňom už iba ja. Začalo sa stmievať, tak som sa vybral späť. Dom bol, ako inak, prázdny. Sadol som si do pohodlného kresla a zapol rádio. Hrala v ňom energická pieseň, potom sa z neho ozvalo: „Dnes je 1. máj. Myslite na svoju drahú polovičku a napíšte jej/jemu milú správu, že na nich stále myslíte a potom, ktovie... možno sa aj pobozkáte pod čerešňou.“ Nad tou poslednou vetou som sa pousmial. S Annou sme to robievali každý rok, bola to naša tradícia. Tento rok to bude prvýkrát bez nej. Ale ten ich nápad z rádia sa mi páčil. Napíšem jej správu. Viem, ju neuvidí, ale aspoň na znak toho, že mi chýba. Schytil som svoj mobil a napísal jej krátku SMS správu: „Ahoj, viem že toto si nikdy neprečítaš, len chcem,, aby si vedela že mi chýbaš. Každým dňom viac a viac...“ Vypol som mobil. Neodpíše, ale aspoň zaspím s vedomím, že som to poslal. Pozrel som sa na hodinky, bolo už dosť neskoro. Užil som tabletky, šiel sa osprchovať a spať. Ani som si nevšimol, že mi na mobile zasvietila správa. Na ďalší deň ráno som sa vybral nakúpiť jedlo na nasledujúce dni. Kúpil som si všetko, čo mám rád, nezabudol som ani na môj obľúbený jahodový jogurt. Anna mi ho stále kupovala. Keď som prišiel domov, nákup som povykladal a sadol pred televízor. Zrak mi padol na mobil. Skoro mi spadol. Niekto mi odpísal na správu! „Prepáčte, ale neviem kto ste. Toto telefónne číslo už patrí mne..“ Chvíľu som sa na tú správu pozeral. Odpíšem? Radšej áno, potrebujem to vysvetliť. Ospravedlnil som sa za moje slová s tým, že toto číslo niekedy patrilo mojej zosnulej manželke. Ani nie po hodine mi odpísala cudzia žena. „Chápem vás. Vôbec sa za to neospravedlňujte. Aj ja mám zosnulého manžela, zomrel pred pár rokmi na rakovinu. Keď chcete môžeme sa niekedy stretnúť a poviete mi svoj príbeh a ja vám svoj.“ Nevedel som, čo na to odpísať. Chcem sa s ňou stretnúť? Asi, asi áno. Neuškodilo by mi vypadnúť na chvíľu z domu. Písali sme si v ten istý deň ešte veľmi dlho, môžem povedať, že do noci. Dozvedel som sa, že dokonca pochádza z toho istého mesta ako ja, len býva na opačnom konci. Volá sa Tereza a je o rok staršia než ja. Dohodli sme sa, že sa stretneme o týždeň v miestnej reštaurácii. To mi pripomína, ako som sa zoznámil s Annou. Bolo to viac než štyridsaťpäť rokov dozadu. Bol som v bare a hneď ako vošla dovnútra mi padla do oka. V ten večer sme spolu tancovali, bol to nezabudnuteľný okamih. Týždeň ubehol ako voda a ja som bol nedočkavý spoznať ženu, ktorá má to isté telefónne číslo ako mala Anna. Obliekol som si pekné čierne sako, dokonca som si aj sám vyžehlil košeľu. Došiel som na miesto. Rezervoval som nám stôl pri okne, takže sme mali výhľad na západ slnka. „Ahoj, rada ťa spoznávam.“ povedala. Postavil som sa a tiež som sa chcel pozdraviť, ale hneď ako som ju uvidel, sa mi zastavilo srdce. Vyzerala úplne ako ona, mala rovnaké čierne vlasy, ktoré jej siahali po plecia, široký úsmev, ktorý sa jej ťahal od ucha k uchu. Modré šaty až po päty jej omladzovali tvár minimálne o 10 rokov. Bola pekná. Pozdravil som ju, predstavil sa jej a sadli sme si. Čas nám ubiehal nenormálne rýchlo. Ani som si nevšimol, že nám doniesli jedlá. Ja som si dal to, čo si dávam stále, vyprážaný rezeň a ona sviečkovú. Usmial som sa, má dobrý výber. Sedeli a rozprávali sme sa ešte minimálne ďalšiu hodinu. Zistili sme, že máme veľa spoločných vecí, ako chodenie na dlhé prechádzky, prácu v záhrade alebo aj sledovanie televízie. Tak veľmi sa podobala na Annu! Nielen výzorom, ale aj povahou. Tereza je tiež energická, vtipná a milá. Myslím, že sympatie neboli len z mojej strany. Sama navrhla, či by sme si nedali ďalšie stretnutie. Súhlasil som, snáď neodmietnem takú milú a peknú dámu. To sa predsa nerobí a Anna by bola určite rada. Vedel som to a aj cítil. Na rande sme šli do parku. Bolo tam nádherne. Slnečné lúče nám hriali naše telá. Doniesol som aj piknikový košík, v ktorom som priniesol svoje chlebíčky. Ona na oplátku priniesla čokoládové zákusky. Boli vynikajúce. Bolo nám spolu veľmi dobre, a tak po ďalšom rande bolo ďalšie, ďalšie a ďalšie. Až sme si povedali, že sa máme radi. Nezabudol som na Annu, to nie. Anna ostane v mojom srdci. Vždy bude na prvom mieste a to isté platí aj pre Terezu a jej zosnulého manžela. Nikdy si už nebudeme tým, kým nám boli oni. Našiel som si ale niekoho, s kým mi je naozaj dobre. Osamelosť je zlá. A zároveň sa budeme opatrovať a starať sa jeden o druhého navzájom, veď nie sme najmladší. Tereza to cítila rovnako. Jej rodina ma prijala rýchlo, jej vnúčatá ma hneď začali volať dedko. Tie moje trochu bojovali s emóciami, ale časom prijali Terezu za babku. Láska a šťastie si nás nájde, aj keď sa cítime úplne na dne. Nevzali sme sa, ale stále sme si oporou. Každý deň je pre nás darom. Som spokojný a šťastný. Popri všetkom, čo sa deje, myslím na Annu, ako sa na mňa zhora díva. Je na mňa hrdá, že som šťastný a znova sa usmievam. Viem to.