Kto mal túlavé topánky?

09.01.2020 11:27
Zo školy

Autor : Dominika Jakubová, Gymnázium, Ul. Daxnera, Vranov nad Topľou

Späť na články školy

Po dlhom špekulovaní nad tým, čo si obliecť, kam to vlastne ideme a či naozaj musíme, prišla hodina H. Niektorí naobliekaní, ako keby sme šli vyšliapať Mount Everest, ostatní tajne nešťastní, že nepočúvli mamku, keď vravela, aby si zobrali aj tú ďalšiu mikinu... V takomto septembrovom rozpoložení sme sa  všetci druháci stretli pred budovou školy.

Premrznutí sme boli už len z toho čakania... Po dobrej polhodine sa pri nás objavil aj pán profesor a konečne nám oznámil, kam to vlastne ideme. Prvé tajomstvo rozlúštené - Kapušanský hrad. Spokojne sme sa "nalodili" do autobusov nevediac, čo nás čaká.

„Tam máme vážne vyjsť?“ znelo z každej strany po príchode na miesto. Pre niekoho pohoda, pre niekoho životná výzva. Už po 15 metroch zdolaných na asfaltovej ceste sme mali chuť rezignovať a vrátiť sa späť. Ó, sladký autobus!  „Dajme si prestávku!“, „Je mi horúco!“, „Sadnime si niekam!“ ozývalo sa  zo spotených  a zadychčaných tiel. Nič nepomohlo... Kráčame, krívame, plazíme sa... Zrazu záblesk šťastia - hrad! Ojojoj, čo je to tu zasa? Schody? Také strmé? Prečoooo?

Nakoniec sme ten vrchol dosiahli (inú možnosť profesori nepripustili:) Aj keď sme sa trocha báli, aby nás neodfúklo každého na inú svetovú stranu, nakoniec sme ocenili dychvyrážajúci pohľad na okolie, ktorý naozaj stál za všetok náš pot.

Druhý deň sme sa doplazili do školy s miernou svalovicou. Hor sa na Morské oko! Jeho okolie sa už nieslo v jesennom tóne. Základnou úlohou dňa teda bolo zvečniť čo najviac spoločných chvíľ. Potom niekomu v hlave skrsol geniálny nápad - vyraziť aj k Malému Morskému oku. Čooooo? To kto bol ten génius?? Nasledoval podobný scenár ako predošlý deň. Na niektorých miestach pripomínal terén prekážkovú dráhu. Ale chvalabohu, na kľučkovanie sme zvyknutí nielen pri odpovediach pred tabuľou...:) Až na malé pošmyknutia sme sa dostali k cieľu i naspäť do bezpečia autobusov. 

Posledný deň si už väčšina účastníkov zájazdu vybrala radšej teplo domova. Tých ostatných čakala ďalšia výzva s názvom „Zamutovska koľejka“. Cestu sme zvládali len vďaka vôni slaninky a klobások, ktoré sme si poctivo niesli v ruksakoch. Na tie sa, samozrejme, najviac tešila Beky - náš psí spoločník. Po úspešnom absolvovaní opekačky sme sa lesnou cestičkou pomalým tempom vracali naspäť. Nasledovalo klasické spočítavanie, či sa niekto náhodou nerozhodol zostať. A veru... Rozhodol... Síce nedobrovoľne, ale ktosi chýbal... Wau, naši milí páni profesori:)

Ale ako sa hovorí, „Kto hľadá, nájde“... Tak sa k šťastnému koncu dopracoval aj tento deň. Náš štvornohý kamarát nám zatúlaných profesorov priviedol živých a zdravých. A my sme sa mohli vrátiť domov so skvelým pocitom, že aj oni sú len ľudia:)                                                                                                                      

Fotogaléria k článku