Ahojte kamaráti!

Chcela by som sa s vami podeliť o úspech, ktorý sa mi podaril v súťaži Komenský a my. Katedra pedagogiky Pedagogickej fakulty UKF v Nitre každoročne vyhlasuje túto česko-slovenskú výtvarno-literárnu súťaž pre žiakov a študentov základných a stredných škôl. Ja som sa zapojila do jej literárnej časti, v ktorej bolo mojou úlohou napísať voľný slohový útvar na tému „Kniha ako priateľ a sprievodca...“. Podarilo sa mi získať výborné 3. miesto v konkurencii žiakov z celého Slovenska a Českej republiky. Keďže rada čítam, rada by som sa s vami podelila o moje myšlienky na zadanú tému. Želám príjemné čítanie...

Nikdy som sa nezamýšľala nad otázkou, čo pre mňa znamená kniha. A to čítam veľa, často a už dlho. Väčšinou zoberiem knihu do rúk a jednoducho začnem čítať. Nijaké otázky okolo toho. No vlastne áno, otázky mám, resp. skôr akési moje úvahy: „Ako bude príbeh pokračovať?“, „Dúfam, že on si konečne uvedomí, že ona ho nechce...“ alebo, toto je moja obľúbená: „Verím, že túto knihu dnes už konečne dočítam a zistím, ako sa to skončí.“ Kniha, alebo skôr knihy, sú pre mňa miestom, kde sa viem schovať pred vonkajším svetom. Taký môj malý únik. Nemusím rozmýšľať nad problémami alebo nad tým, ako napíšem zajtrajšiu písomku. Nie. Vtedy rozmýšľam len nad tým, že aj ja by som často chcela byť súčasťou knihy. Pri čítaní mám pocit, že môžem byť hocikým – princeznou, detektívkou, dedičkou... Na koho si len pomyslím! Ale tu v realite? Tento svet je pre mňa ako knihomoľku veľmi nudný. Veď tu nemáme nič! Žiadnych drakov, upírov, vlkodlakov, princov, duchov. Pri čítaní mám pocit, že som jednou z postáv. Emócie prežívam s nimi. Niektorým aj rozumiem. Teším sa, hnevám, smejem aj plačem. Hanbím sa za to? Určite nie. Ja totiž nerozumiem ľuďom, ktorí v živote neprečítali žiadnu knihu! Povedzte, to nikdy nechceli byť niekým, kým v realite nemôžu byť? Ako môžu existovať ľudia, ktorí si nikdy nepovedali o pol jednej ráno: „Ešte aspoň jedna kapitola...“ napriek tomu, že zajtra majú školu. Navyše keď sa dočítate, že konečne si obaja uvedomili, že k sebe prechovávajú city. A vy o polnoci kopete nohami a radujete sa, že konečne na to prišli. No nemám pravdu? Knihy sú rozhodne moji priatelia. Pre mnohých nepochopiteľné. Možno som pre nich čudná, možno mi dosť „hrabe“. Možno sú to ale ľudia, ktorí nikdy nezažili pocit, že niekde patria. Ja viem, kde patrím, aj kde je moje miesto. Okrem mojej rodiny, samozrejme. Patrím do teplej postele s knihou v ruke. Bonus k tomu je bubnovanie dažďa na okno a šálka čaju v ruke. Neopísateľný a šťastný pocit. Veď bez kníh by sme boli hlúpi a prázdni. Ja určite. Ako záhrada bez farieb a kvetov. Aj učebnice sú knihy a vďaka nim sme múdrejší. Aj keď si mnohí z nás pri slove učebnice predstavíme školu a tú, musíme uznať, všetci nemusíme. No všetci vieme, že nás učia aj niečo podstatné do života. Kde a ako by sme sa naučili čítať a rozumieť cudzím jazykom? Nikde. Žiaden TikTok ani Instagram by nás to nenaučil. A to je ďalší dôvod. Keby nebolo „múdrych kníh“ a nevedeli by sme čítať, ako by sme pochopili videá? Učebnice sú základom múdrosti. J. A. Komenský tvrdil, že „s pomocou kníh sa mnohí stávajú učenými aj mimo školy. Bez kníh nebýva učený nikto ani v škole“. Hovorí, že ani ten najlepší učiteľ alebo najlepšia škola z nás nespraví vzdelaného človeka, ak do rúk nevezmeme knihu. Učiteľ nám môže ukázať cestu, ale vedomosti prichádzajú až cez štúdium. Koľko múdrostí nás také učebnice a knihy naučia! Mňa veľa. A takých lekárov, právnikov, učiteľov...Vždy, keď dočítam nejakú knihu, niečím ma obohatí. Akúkoľvek. Vecnú či umeleckú. Koľko múdrych a aj usmievavých ľudí by bolo, keby viacej ľudia čítali. Netvrdím, že nemáme v našej krajine múdrych ľudí, ale zas hlúpych tiež nie je málo. Možno by si uvedomili, že aj taký rasizmus je vážne hnusná vec. Koľko ľudí už muselo umrieť len preto, že sa niekto povyšoval nad ostatných...ale to sú už iné témy... Knihy sú dnes určite veľmi podceňované. Podľa mňa, autori, čo píšu knihy, sú veľmi talentovaní ľudia. Za to by sme im mali dať určite viac rešpektu. Ale rešpekt v dnešnej dobe? Kto ho dnes má? Neviem odpovedať na túto otázku. Knihy nás nikdy neopustia, nesklamú. Nikdy sa nám nebudú vysmievať. Vždy tu budú. My ich však ignorujeme. Aj vedome. Ignorujeme niečiu predstavivosť. Niekoho myšlienku povedať svetu že „aj ja tu som a chcem vám niečo povedať“. Dnes je okolo nás veľa zaujímavejších podnetov. Zvlášť pre nás mladých. Nehovorím, že by teraz mal každý začať čítať. Hovorím, že by sme knihám mali venovať väčšiu pozornosť. Koľko ľudí prejde okolo kníhkupectva a ani si ho nevšimne. Koľkí z nás doň vstúpili alebo do knižnice len preto, že sme museli, nie chceli (kúpiť niekomu darček, povinná jazda z hodiny literatúry...). Ja milujem kníhkupectvá. Pred týždňom som si tam kúpila dve nové knihy. Jedna z nich bola len tak pohodená navrchu medzi ostatnými knihami. Veď som ju tam nemohla len tak nechať! Ešte sa mi nestalo, aby som z takého obchodu vyšla s pocitom, že nič nechcem. Musím však uznať, že za poslednú dobu som toho veľa neprečítala. Nemám čas hlavne kvôli škole. Ale keď sa už začítam, je pre mňa ťažké prestať. Kniha ma sprevádza odmalička. Zavádza ma na miesta, kde by som ani nepovedala, že môže. Sprevádza ma emóciami postáv. Často sa v nich vidím. Vidím v nich svoje nedokonalosti, túžby a záujmy. Ukazujú mi vlastné chyby a pomáhajú mi ich pochopiť a porozumieť im. V mnohých postavách som videla seba samú. Učia ma odhodlaniu a smelosti. Dodávajú mi odvahu kráčať vpred, aj keď je cesta občas náročná. Učia ma tiež, že cieľ nie je až taký podstatný ako cesta a aj s vedomím, že môžem neuspieť. Neúspech neznamená, že prehrám. Prehrám vtedy, keď sa vzdám. Aj to ma učia knihy. Aj to, že píšem tento príspevok, je pre mňa cesta za úspechom. Knihy ma aj učia pochopiť svet medzi vedou, faktami a predstavivosťou. Fakty a veda sú niečo, čo je potvrdené, dokázané. Pravda ktorú nemôžeme poprieť, a to sú učebnice. Akokoľvek sa nad knihami zamýšľam, vždy v nich vidím len pozitíva. Ja preferujem tie, v ktorých je dej vymyslený, teda beletriu. Vtedy fakt odchádzam z reálneho sveta a dávam priestor mojej fantázii a predstavivosti, ako by jednotlivé postavy a miesta mohli vyzerať. Keď nad tým teraz takto uvažujem, trocha ma desí doba technológií a AI. Desí ma, čo bude s umením ako takým. Človek ním vyjadruje svoje pocity rôznymi spôsobmi. Maliar používa farby, skladateľ tóny a spisovateľ slová. Slová, z ktorých vznikajú príbehy. Keď postavíme desať ľudí pred ten istý obraz, každý z nich ho pochopí inak. To isté platí aj pri knihách. Každý v nej hľadá to, čo mu chýba, čo potrebuje, čo prežíva, čím momentálne prechádza a kniha k nám hovorí. Ako priateľ bez slov. Pomáha nám vidieť krásu, kde ju iní nevidia. Snaží sa nám vysvetliť niečo, čo nám chce povedať svojím príbehom autor. Nechať odkaz. Zanechať dojem. Pocit. Myšlienku, ktorá ešte často dlho doznieva. Ako čas strávený s priateľom. Kniha ako priateľ a sprievodca? Pre mňa rozhodne áno...