Dobrodružstvá pierka Strakáčika

27.11.2019 17:57
Zo školy

Autor : Natália Pikulová, ZŠ s MŠ Hladovka

Späť na úvod

Kde bolo, tam bolo, za jedným potôčkom a troma záhradami bolo malé hniezdo, v ktorom sedávala sliepočka. Bývalo tam i strakaté pierko, ktoré nebolo obyčajné, ale zázračné. Vedelo rozprávať. Bolo veľmi zvedavé a často vykukovalo sliepočke spod krídla. Volali ho Strakáčik. A práve dnes bolo zvedavé vidieť, koľko vajíčok zniesla sliepočka. „Fí!“ Odkiaľsi zafúkal vietor a uchytil nášho Strakáčika do výšav. Preletel s ním cez stodolu rovno na dvor. Potom do poľa. Premával sa s ním po lúkach, cestách a zasnežených horách. Zbojník vietor uniesol Strakáčika až do teplých krajín. Tam naše pierko uvidelo rôzne zvieratá. Vznešené slony, dlhokrké žirafy, ťarbavé nosorožce, zábavné surikaty. Boli to úplne iní obyvatelia ako u nich na gazdovskom dvore. Pestrofarebné motýle si mysleli, že Strakáčik je neznámym druhom motýľa s jedným krídlom. Tíško im závidel, že si môžu letieť, kde sa im zachce. On musel čakať, kedy zafúka vietor. Z nášho Strakáčika sa zrazu stal veľký cestovateľ a objavovateľ. Dokonca sa s vetrom počas cesty skamarátil. Najradšej vymetali komíny a rozvírili sadze. Vtedy už nebol Strakáčik, ale poriadny Fuľo. V jedno popoludnie sa pierko presúšalo na konári vysokého stromu. Vyzeralo ako mäkký vankúšik. Zbadali ho vtáky a odrazu ho všetky chceli do svojich hniezd, aby im ohrieval vajíčka. „Pomóc!“ kričal Strakáčik. Zvíťazil nad vtákmi vietor a odnášal Strakáčika cez moria a oceány. Lenže vlny ošpliechali nášho Strakáčika a ten sa zniesol na vodnú hladinu. „Ham!“ Čľup! Strakáčik sa ocitol v úplnej tme. Zhltla ho ryba. Iste si myslela, že Strákačik je nejaká lahôdka. Ale nebola! Strakáčik ju začal dráždiť v krku a ryba silno kýchla. Strakáčik vyletel z papule ryby a dostal sa znova do vzdušného víru. Bol celý premočený a utrápený. Sníval o domove. Vietor ho niesol deň i noc. Nakoniec zaspal. Ráno ho zobudilo kikiríkanie. Strakáčik otvoril očká. „Naša záhrada! Konečne doma!“ Vietor nášho Strakáčika vrátil späť. V jeho hniezde už neboli vajíčka, ale malé žltulinké kuriatka. A tak náš Strakáčik im rozprával o tom, čo všetko na cestách prežil.