Poučené bájky II. časť

15.02.2020 15:33
Zo školy

Autor : Lucia Oravcová, ZŠ Bošany

Späť na časopis

Žiaci 6. ročníka dostali na hodine literatúry za úlohu vymyslieť vlastnú bájku so zvieracími hrdinami. Žiaci do nich vložili naozaj pekné a dôležité myšlienky a ponaučenia.

O pande a komárovi

Smutná panda tak ako zvyčajne sedela na strome a obhrýzala svoje obľúbené bambusy. Práve spomínala si na dobré detské časy, keď začalo pršať. Padali také veľké kvapky, že o chvíľu bola už panda celá mokrá a navyše aj spadla do rieky. Na jej brehu započula piskľavý smiech, ale keďže o chvíľu utíchol, myslela si, že sa jej to len zdalo. Po daždi sa smutná panda vrátila na strom a od únavy okamžite zaspala. Zobudila sa až na nepríjemné bzučanie. Pohodlne sa posadila na konár a začala sa obzerať, odkiaľ zvuk prichádza. Zistila, že na jednom z konárikov sedí komár. Ten sa jej podlízavo prihovoril:

„Ahoj, panda! Ja som komár a nemám kde zostať. Môžem si k tebe prisadnúť?“

„Ahoj, komár! Pokojne si prisadni,“ odpovedala milo panda. Komár sa svojej novej kamarátke poďakoval za jej pohostinnosť a prisadol si k nej.

„Prečo si taká smutná?“ spýtal sa po chvíli.

„Pretože už týždeň sú všetky pandy preč. Zostala som tu sama,“ odpovedala smutne panda.

Komár sa ju rôznymi vtipmi snažil rozveseliť, ale márne. Nič nepomáhalo. Panda mala stále rovnako zlú náladu, a tak sa komár rozhodol, že to využije. Keď opäť zamyslene sedela na konári, komár sa jej nenápadne vkradol pod srsť a napil sa krvi. Panda si ani po niekoľkých dňoch nič nevšimla, a tak sa komár naďalej živil jej krvou a ohrieval sa v hustom kožuchu. Raz sa však z neho pokúšal dostať von, ale panda tak prudko mykla hlavou, že poškodila komárovi krídlo. Nemohol vzlietnuť a z pandinej hustej srsti nakoniec spadol do rieky. Vedel, že je to trest za to, že sa pande vysmieval a priživil sa na jej krvi.

POUČENIE: Všetko zlé sa nám raz vráti.


O medveďovi a včele

Bolo krásne leto a včely práve vyrábali sladký med. Vtom sa na lúke zjavil medveď a vybral sa priamo k úľu, ktorý si včielky postavili na strome. Pred ich príbytkom ho však niekoľko včiel zastavilo.

„Ďalej nesmieš ísť. Si medveď, nie včela! Povedz čo chceš a odíď!“

Medveď nesmelo odpovedal: „Prišiel som vás poprosiť o med. Nemám čo jesť.“

Včely najprv nechceli med len tak darovať medveďovi, ale nakoniec sa nad ním zľutovali a med mu odovzdávali so slovami: „Ale čo si si požičal, musíš aj vrátiť!“

Medveď vďačne prikývol a odišiel s medom domov, aby nakŕmil svoju rodinu. Po čase sa medveď s rodinou presťahoval hlbšie do lesa a neďaleko svojho brlohu mal dosť lesných plodov na to, aby uživil rodinu. Jedného dňa stretol včeliu robotnicu a tá mu pripomenula ich dohodu:

„Nezabudni, že ešte stále si nevrátil med, ktorý sme ti požičali.“

Medveď však dohodu nedodržal. Sám med vyrábať nevedel a ani iné úle mu nechceli med darovať, iba požičať. Svoj dlh teda nikdy nesplatil.

POUČENIE: Nikdy si nepožičiavaj to, čo nedokážeš vrátiť!


O jeleňovi a vlčici

Hlboko v lese pri malom jazierku žil jeleň so svojím bratom. Raz ráno vstal a šiel sa k vode, aby sa umyl. Myslel si, že tam nájde brata, ale ten nikde v okolí nebol. Keď sa ani večer nevrátil domov, rozhodol sa, že na druhý deň ho pôjde hneď zavčasu ráno hľadať. Šiel už na svitaní, aby mal čo najviac času a po dobrej hodinke stretol vlčicu. Pomyslel si. že mu možno pomôže, a tak sa jej zdôveril. Vlčica chvíľu hľadala brata s ním, ale vyhlásila, že si na niečo spomenula a odchádza. Odišla domov so slovami, že si niečo ešte musí vybaviť. Jeleňovi však ponúkla pomoc s tým, že ak brata nenájde, stretnú sa na druhý deň ráno na mieste, kde sa dnes lúčia.

Vlčica po lesnej cestičke prišla k prerasteným kríkom, za ktorými ukryla zraneného jelenieho brata. Najprv ho chcela mať na večeru, ale keď teraz stretla ešte jedného jeleňa, povedala si, že vydrží a urobí si hody. Na druhý deň ráno teda pripravila pascu a chytila do nej jeleňa, ktorý hľadal brata. Keď aj jeho ukryla v húštine, vybrala sa za ostatnými vlkmi, aby sa pochválila, aké kúsky ulovila.

Jelene však nečakali a vymysleli plán, vďaka ktorému sa im podarilo ujsť. Poranené nohy ich síce boleli, ale vydržali. Keď už boli konečne v bezpečí, počuli z diaľky zúrivé štekanie vlkov. Vlčicu zrejme potrestali za jej nedomyslený plán. Jeleň aj jeho brat si svoje poranené kopýtka po dlhšom čase vyliečili a žili spokojne.

POUČENIE: Zlomyseľnosť sa nevypláca.


O malej pinke Laure

Bol raz jeden les a v ňom žila malá pinka, ktorá sa volala Laura. Mala veľa kamarátov a rada sa s nimi prechádzala po lese. Jedného dňa na podobnej prechádzke stretli vranu Gertrúdu, ktorá Lauru veľmi očarila. Hneď si pomyslela: Musím sa s ňou skamarátiť! O niekoľko dní sa za ňou sama vybrala, aby sa s ňou spriatelila. Vrana ju milo privítala a prekvapene sa spýtala: „Laura, ty si za mnou prišla celkom sama?"

Pinka sa začervenala a odpovedala: „Áno, chcem sa s tebou skamarátiť!"

Vrana bola z tejto správy dojatá: „Vážne? Ja som ešte nikdy nemala kamarátku."

„Ja budem rada tvoja prvá kamarátka," povedala milá Laura.

„Si veľmi milá," odpovedala Gertrúda so slzami v očiach.

O niekoľko dní sa vrana mala stretnúť s pinkou na lesnej cestičke. Gertrúda po ceste počula Laurin známy hlas a trochu spomalila. Schovala sa za strom a vypočula si, o čom sa rozpráva s ďalšou vranou. Najprv nerozumela, čo hovoria, ale potom zreteľne počula Laurin výkrik: „Jasné, budeme najlepšie kamarátky!" 

Vrana bola veľmi smutná a utekala s plačom do lesa. Pinka ju zbadala a nasledovala jej rýchle kroky. Laura ju nakoniec dobehla a vysvetlila jej, že vranu, s ktorou sa rozprávala, ani nepozná. Mrzelo ju, že je smutná a chcela ju rozveseliť, tak jej sľúbila, že sa budú kamarátky. Gertrúda jej uverila a všetko bolo v poriadku. Pinka po ceste späť opäť stretla vranu, pre ktorú bola Gertrúda smutná a znovu jej povedala, že je jej najlepšia kamarátka. Nevedela sa teda vôbec rozhodnúť, ako svoj problém vyrieši. Niekoľko dní bola sama a s nikým sa nerozprávala. Premýšľala. Potom prišla na riešenie problému.

Zavolala Gertrúdu aj druhú vranu a obidvom povedala: „Chcem, aby sme boli kamarátky všetky tri, pretože vás mám rada obidve rovnako! Najlepšie bude, ak sa skamarátite aj vy."

Vrany chvíľu váhali, ale potom súhlasili. Vrana na znak priateľstva podala Gertrúde krídlo: „Volám sa Klára." 

Gertrúda odpovedala: „Máš krásne meno! Ja som Gertrúda."

Pinka sa k nim s humorom pridala: "Ja som Laura!"

Všetci tri sa rozosmiali a takto veselo im bolo vždy, keď sa stretli.

POUČENIE: Ozajstných kamarátov si treba vážiť.