Liliana Stanková: Dlhá cesta

V jeden krásny slnečný deň sa v jednom rohu babičkinej záhrady udial rozhovor dvoch slimáčikov. ,,Ahoj!“ povedal jeden z nich. ,,Ahoj!“ povedal druhý. ,,Nudím sa!“ riekol prvý. ,,Mám nápad! Čo keby sme si urobili výlet z jednej strany záhrady na druhú?“ prehovoril druhý. ,,Super nápad! Ale čo keby to boli závody?“ odriekol prvý. ,,Trííí.... dvááá..... jednááá...štááárt“ povedali naraz a obaja vyštartovali. Po prvej hodine behu prebehli až jeden meter. Ale babičkina záhrada mala až desať metrov. Tak by im to malo trvať desať hodín, kým by prebehli z jednej strany záhrady na druhú. Ale na týchto desiatich metroch sa niečo stalo. Po tom jednom metri plazenia začalo pršať. Kvapky boli moc veľké a tak slimáčikov odplavilo dvadsať centimetrov dozadu. Keď prestalo pršať, tak sa snažili doplaziť tých dvadsať centimetrov. O štyri hodiny bolo 12:50 a u babičky v dome boli deti. Keďže sa doobedovalo, tak pred dverami do záhrady sedel pes. Čakal na nejaké kostičky a mäso, čo zostalo z obeda. Ocko detí, čo prišli na obed, mal v ruke tácku. Prišiel ku psovi a tácku otočil. Z tácky padlo veľa kostí. Pes ich všetky zjedol a vybral sa do búdy. To je v poriadku, ale v poriadku nebolo to, že sa stretol s našimi slimáčikmi. Pes začal vrčať. ,,Čo robíte na mojej záhrade?!“ vravel pes. Slimáčikovia sa zľakli. Pár milimetrov od nich bola malá diera. Slimáčikovia do nej skočili, aby sa ukryli. ,,My sme nič zlého neurobili, len si dávame závody“ povedal prvý slimáčik. ,,Ja mám závody rád, preto môžete závodiť na tejto záhrada. Ja vám nič zlé nespravím“ povedal pes. Naši slimáčikovia pokračovali v ceste. Trvalo to dlho, kým prešli celú cestu, ale určite to stálo za to, až si vyslúžili prezývku DVAJA DOBRODRUHOVIA. A keď že slimáčikovia nemali meno, tak sa začali volať Dávid a Danko, lebo aj ich prezývka začínala na D.