Hrozba z temnoty

24.04.2022 22:28
Zábava

Autor : Soňa Ondrejcová, ZŠ s MŠ Centrum I, Dubnica nad Váhom

Späť na úvod

Skromná presnosť mojich spomienok zo mňa robí bez pochyby nespoľahlivého rozprávača. Demencia však postihla moju myseľ len pred pár týždňami a nijak neobmedzuje spomienky dávnej minulosti. Poškodenie je však kvôli ich stavu nevyhnuté. Práve z toho dôvodu som sa rozhodol zobrať pero a tie najdôležitejšie vložiť na papier, i keď ich obsah nikto neprečíta, nikto ich znova nezažije.

Odvtedy sa moje prsty zmenili v tvrdé pazúry a oči na ploché sféry slúžiace mi viac vo tme než v slnečný deň. Držím teda pero v kŕčovitom zovretí nadprirodzenia a obávam sa ho položiť na papier. Smrť môjho dlhodobého spoločníka mi dovoľuje a zmysel pre zodpovednosť ma núti tak urobiť, zbaviť sa spomienok, ťažiacich moju myseľ.

Západ slnka, čo bolo vždy to posledné, čo si z väčšiny dní dokážem vybaviť, je to prvé, na čo si presne spomínam. Cesta predo mnou bola zarastená točivými jazykmi rastlín a skrútenými koreňmi okolitých stromov vo fantastických uhloch. Búrka po sebe zanechala mláky dažďovej vody, ktorá spolu s bahnom vytvorila nechutnú zmes s hnusným zápachom a odpudivou konzistenciou. A práve tá zmes sa mi teraz obtáčala okolo nôh a každým ďalším krokom som sa do nej viac a viac zabáral, no nikdy neucítil jej dno. Večerné slnko práve s ľahkosťou pierka zapadalo, vyprevádzajúc ma na cestu, na ktorej mi doteraz robilo spoločnosť. S jej odchodom vytvorila krvavú žiaru na obzore, čím dala svetu hrôzostrašný karmínový nádych. Kŕdeľ vrán krákaním ohlásil koniec dňa a aj napriek obyčajnosti daného javu, keď sa mi zježili chlpy na krku a orchester svrčkov ďalej podkopával moju rozvahu. Odkiaľ? To mi nie je známe.

Odtrhol som oči od tmy, pohlcujúcu môj zrak, no myšlienky o rozmanitosti a počte hrozieb, ktoré schovávala, zostali. Moja myseľ sa so mnou zahrávala, bez pochýb nadradená, ma zosmiešňovala pred sebou samým.

Za každým rohom diví psi spievali svoje úbohé piesne, každý pár svetelných diskov boli oči miestnych predátorov. Každé zapískanie trávy bol had a každý poryv vetra ako kosa smrti, namierená na môj krk. No moja úloha zostávala nemenná a ani drsné podmienky tejto krajiny ma neprinútili tento fakt spochybniť, i keď nemali od toho ďaleko.

Ako začínajúci obchodník vo veľkomeste, ako je Havenport, potrebujete všetku pomoc, ktorá sa vám naskytne. Počty dobrých ľudí, kedysi potulujúcich sa v uliciach mesta ešte jeho najväčšieho rozkvetu, sa neustále tenčili. Takže viete pochopiť, keď som sa nemohol vynadívať, ako veľa sa toho zmenilo, len po troch rokoch od mojej nešťastnej absencie. Nedostatok pomoci a závažnosť hanby, v tom čase obklopujúce moje rodné meno, ma teda dohnali k značným ústupkom v morálke. Pomenovanie "Zberači", ako ich nazývali miestni, neobjasňovalo celý význam ich povahy. I keď ich hlavný zdroj majetku, plniaci ich špajze až po strop, bolo oberanie krajiny o pozostatky doby, no pravý zámer ich denných aktivít sa líšil od jednotlivcov, hoci v povahe ich chovania pozorovatelia často nachádzali podobnosti ako v zvláštnosti, tak aj v primitívnosti. Dva z nich mi práve robili sprievod na ceste k ich vodcovi.

Moji spoločníci boli sporo odetí. I potrhanými kusmi látky, pokrývajúce ich telo na tých najzásadnejších miestach, charakter ich odevu odrážal surovosť cesty pred nami, i keď zaostával v niektorých aspektoch, ku ktorých povahe sa nebudem vyjadrovať. Kým ja, v tmavomodrom obleku, kabáte a niečom, čo by sa teraz dalo nazvať blatovými topánkami so známkami kože, som sa snažil udržať môj odev tak čistý, ako mi to okolnosti dovoľovali.

Znova na mňa začali padať hrôzostrašné myšlienky širokej škály hrozieb, ktoré toto starobylé miesto ponúka. Z podivných rečí miestnych mi bolo do smiechu, keď ich úprimné varovania dopadali nehlučne do mojich uší. Zvesti o divokej zveri prišli s nešťastným očakávaním, no videnia duchov a neznámych tvorov mi vykúzlili na tvári úsmev i pred tými najzarytejšími z nich. V rôznych podnikoch v Havenporte boli práve tieto skupiny terčom výsmechu, čo ma len uistilo o ich pretvárke. Nebolo už potom veľmi ťažké vybrať stranu.

Ale odkedy som znova vkročil na toto prekliate miesto, zlomyseľné zvuky oživili semienka, ktoré mi domáci zasadili do hlavy a ich žiadostivé konáre teraz omamovali moje zmysly.

Iba bosé nohy mojich spoločníkov, čľapkajúce v hustom bahne, ma vrátili späť do skutočného sveta. Ich zvuky ma podivnou obyčajnosťou upokojili a dodali mi istotu, ktorá mi tak chýbala. Vietor náhle utíchol, iba na moment, no stačilo to, aby privial späť práve zbavené obavy. Hustá tráva takisto onemela, k mojej zvedavosti, rovnako aj ostatné zvuky lesa. Dokonca aj svrčky prestali hrať a zdalo sa, že sme na lesnej ceste sami.

Citlivosť mojich zmyslov ma nadmieru zaskočila. A hoci som počul čľapkavé kroky za mojím chrbtom, inštinkt mi hovoril jedinú vec: UTEČ!