Leží dôstojne a dumá, skúsený patrón mláďat,

zo skaly zostúpi jeho múdra tvár a láskavé oči,

ktoré uvedú všetko na pravú mieru,

jeho mieru všeobecného pochopenia, racionálneho obzoru.

Tento krátkozraký ňufák vznešenej teórie,

nositeľ skúseností zabalených v prachu,

učiteľ bezpečnej pravdy, púštny lingvista,

hľadiaci z útrob morálnej klietky, dychtivo lpí

a pozoruje lov panenskej svorky, zvedavé oči sledujú

ostré zuby zahryznuté v teplej krčnej tepne

horúcu tmavočiernu krv, zakázaný orgazmus,

živočíšny pud, pulzujúcu anarchiu, a špinavé pazúry

zadriapené v žalúdku bezbrannej zveri,

ktorá prvýkrát pocítila bezhraničný impulz a strach,

ochutnala trpkú večnosť, keď zazrela v poslednom výdychu

svoje prehnité črevá roztekajúce sa na prašnej savane,

kde niet úniku pred vlastnou skutočnosťou,

kde niet práva byť pohoršený činmi, kde niet práva byť

opojený vlastnou ilúziou, kde niet práva

plytvať jediným revom. Jej pazvuky

agónie dozneli v súzvuku vlastných ozvien

a dychtivé bylinožravé zuby predátora, patróna mláďat,

naplnili sa strachom z krutosti sveta, z radosti života,

z bezhraničnej smrteľnosti, z hriešnej čistoty.

Poslednýkrát rozšírené zrenice sa uťahujú

k okraju klietky, kde skúmajú a pozorujú,

predpokladajú a definujú, rozjímajú a svedomito mlčia.

Až kým opäť nevystúpi na vrchol skaly, kým sa nestane

kňazom banality, aby učil mláďatá panenskému lovu,

vznešenej teoretickej pravde, smaragdovej definícii odvahy,

aby oklamal svoju pedantskú dušu, aby rozdal tajomstvá

a myšlienky, teoretickú príručku konvenčnosti, aby v dôstojnosti

poslednýkrát padol na vrchole skaly múdrosti a

upadol do zabudnutia vlastného presvedčenia. 

Jakub Ganyó