V lese

13.12.2019 11:05
Zábava

Autor : Tomáš Sálus, ZŠ Tatranská Lomnica

Späť na časopis

Pod pazuchou som držal zabalený stan. Spolu s ňou som kráčal do lesa za mestom. Mesiac slabo osvetľoval krajinu. Bolo zamračené a pri zemi sa držala hmla. Krajina akoby vypadla z béčkového hororu.

Ani moja prastará mama si nepamätá, odkedy sa hovorí, že je to zlý les. No... nie je zlý les, zlá je pôda, na ktorej rastie. Povráva sa všeličo. Vraj, kedysi dávno, tam našli mŕtve telo. Ležalo na chodníku, ktorý sa vinie cez celý les. Vedľa neho, v bezvedomí, ležal miestny občan s nožom v ruke. Obhajoval sa, že mŕtveho našiel a aj by to nahlásil, ale nejaký tvor ho napadol. Opisoval vychudnutú bytosť, ani človeka a ani zviera, veľmi vysokú s dlhými tesákmi a parohami, ktorá mu okrem straty pamäte spôsobila aj mnoho podliatin. Tie ale mohli vzniknúť aj inak, a tak ho týždeň na to verejne popravili. Na popravisku odsúdený preklial rodinu sudcu, ktorý ho odsúdil. Povedal, že bytosť z lesa si ho nájde. A tak sa stalo. Jedného dňa sa po celej rodine sudcovej rodine zem. Ich dom bol úplne prázdny, len vylomené dvere ticho svedčili o tom, čo sa tu pravdepodobne stalo.

Odvtedy sa ľudia toho lesa báli. Drožkári cezeň chodili neradi, lebo sa v ňom plašili kone. A keď sa taký kôň splaší, a pritom má za chrbtom drožku, vie to dopadnúť veľmi zle. Párkrát sa v ňom niekto stratil, poväčšine bezdomovci, ktorí sa tam rozhodli uchýliť. V mestskej kronike sa nachádza nezvyčajný zápis. Niekedy koncom osemnásteho storočia na dvere miestneho kováča búchal vydesený cudzinec a tvrdil, že ho naháňa lesný démon. Opísal podobnú bytosť, ako približne sto rokov pred ním opísal odsúdený. V kronike by ste našli viacero zápisov o ľuďoch, ktorí tvrdili, že v lese videli „číre zlo“ alebo „pekelného syna“. Dnes by ste bytosť zodpovedajúcu opisu, našli na Wikipédii pod menom Wendigo.

Veľmi som na také veci neveril, vlastne ani ona nie, a preto nám nebránili žiadne obavy prespať v tom lese. Ja a ona, dievča z dobrej rodiny. Už si ani nepamätám, ako sme sa dali do kopy. Kráčali sme po chodníku, svietili si baterkami pod nohy a naschvál si rozprávali strašidelné príbehy. Chytili sme svižné tempo a rýchlo sme napredovali. Po dvesto metroch sme zišli z chodníka a vošli medzi stromy. Hľadali sme vhodné miesto na rozloženie stanu. Nad hlavou jej preletel netopier a ona vykríkla. Ja som sa rozosmial a povedal, že to bol možno upír, čo si na nás brúsi zúbky. „Nerozprávaj somariny, lebo sa naozaj začnem báť,“ vyčítala mi naoko, ale o chvíľu sa smiala aj ona.

Ideálne miesto sme našli za pätnásť minút. Bola to neveľká čistinka. Stan sme rozložili a z vaku som vytiahol občerstvenie, ktoré som zabalil. „Dobrú chuť,“ zaželal som a dodal: „Ak by si v tom sendviči cítila nejakú nezvyčajnú chuť, bude to asi jed na krysy, s ktorým som to trocha prehnal. Sladké sny.“ Rozosmiali sme sa. Sedeli sme v stane na spacákoch, zababušení do diek. Zhovárali sme sa o všetkom možnom a za chvíľu sme prestali myslieť na to, kde sme.

Medzitým sa riadne zotmelo, moje hodinky ukazovali dvadsaťtri a pol hodiny. Vstal som, obliekol si vetrovku a povedal: „Príroda volá.“ Usmiala sa a ja som vyšiel zo stanu. Už som sa chcel vrátiť, ale vo svetle, ktoré vychádzalo z drobnej lampy, čo sme mali sebou, som zbadal dlhý tieň vychádzajúci z lesa. Medzi stromami som zaregistroval pohyb. „Je tu niekto?“ zavolal som. „Deje sa niečo?“ spýtala sa ona a vykukla zo stanu. „Zdalo sa mi, že tu niečo je. Asi len zviera. Možno vlk, prípadne medveď, ktorý si na nás chce dať na večeru.“ Aj keď ma ten tieň vydesil, snažil som sa situáciu odľahčiť. „Prosím ťa,“ povedala, „v týchto lesoch by medvede a ani vlky nemali byť. Nanajvýš to mohol byť jeleň.“ Odmlčala sa. Chvíľu som mlčky hľadel do lesa. „Tak ideš do stanu, alebo nocuješ v tráve?“ posúrila ma. Vliezol som dnu a zahrabal som sa do spacáku. O chvíľu sme už spali.

Zrazu mnou niečo triaslo. „Zobuď sa!“ šepkala. „Čo sa deje?“ pretrel som si oči a posadil sa. Okolo bola tma, hodinky ukazovali dve ráno. „Niekto obsmŕda okolo stanu. Už dlho počujem kroky.“ Spozornel som. Naozaj sa ozývalo šúchanie spadnutých listov a počul som aj chrapľavý dych. Dosť hlasný na človeka. V nose ma začal dráždiť hnilobný zápach. Preglgol som. „Čo chceš robiť?“ spýtala sa. Vytiahol som mobil, aby som zavolal pomoc. Keď som ho zapol, svetlo naplnilo celý stan. Zvonka sa ozval rev, ako keby ste postrelili tigra. Mobil mi vypadol z ruky. Niečo sa vrhlo na stan, prevrátilo ho a pretrhlo jeho spodok. Ona vykríkla a z lýtka jej začala tiecť krv. To niečo jej pazúrmi podriapalo nohu.

Vyliezol som zo stanu. Predo mnou stál minimálne štyri metre vysoký tvor, samá kosť a koža. Namiesto hlavy mal lebku s jeleními parohami. Telo mal potiahnuté tenkou, skoro priesvitnou kožou a okolo ramien mal posledné zvyšky srsti. Stačil som vykríknuť. Aj ona vyliezla zo stanu. Skočili sme za najbližší strom a schovali sa za ním. Tvor – Wendigo – skočil za nami, strom prelomil v polke a kebyže sa neuhneme, kmeň by nás pripučil. Rozbehli sme sa. Neuvedomili sme si, že miesto toho, aby sme bežali ku chodníku, bežíme hlbšie do lesa. Za sebou sme počuli praskanie zlomených konárov. Skočili sme za malý kamenný val a prikrčili sme sa. Do ruky som jej vtisol veľký kameň: „Hádž!“ Obidvaja sme hodili naraz. Potom sme zobrali ďalšie kamene a hodili ešte raz. Ja som Wendiga trafil do ramena, ona do brucha. Bežiaci tvor stratil rovnováhu a zapotácal sa. Zachytil sa o kmeň tenkého stromu, ale ten sa pod jeho váhou prelomil a Wendigo sa zosunul na zem.

Rozbehli sme sa. Keď sme natrafili na malý potok, spomalili sme. Nepočuli sme, že by nás Wendigo prenasledoval aj naďalej. Lapali sme po dychu. „Čo to je, dokelu?“ spýtala sa. „Wendigo,“ odvetil som. „Na tých povedačkách asi niečo bude.“ „Ten kanibalský démon?“ spýtala sa. Prikývol som. „Čo teraz?“ „Musíme zmiznúť,“ odvetil som.

Medzi stromami napravo od nás stáli postavy. Boli blízko. Tak blízko, že som ich cítil. Bolo jasné, že sú mŕtvi, ale pritom boli až veľmi živí. Spoznal som chalana napravo. Zmizol pred troma týždňami. Všetci si mysleli, že ušiel. Ale dostal ho Wendigo. Všetkých dostal. Ich telesnú schránku využil a myseľ im vyplnil svojou. Boli jeho predĺženými rukami. V očiach mali prázdnotu, pery vysušené a popraskané a na celom tele mali krvavé rany. Vznášali sa pár centimetrov nad zemou.

„Bože,“ hlesol som. Ona mala pomalšie reflexy ako ja. Že je zle si uvedomila, až keď jej jedna ruka dopadla na rameno. Vykríkla. „Pomôž mi!“ Ja som zostal stáť a pozeral som, ako ju ťahajú do lesa. „Preboha, rob niečo!“ kričala. Metala sa im v rukách ako ryba na suchu. Nemŕtvi vyzerali, akoby im to bolo úplne ľahostajné. Akoby si vôbec neuvedomovali, že niečo robia. Prikázal im to Wendigo, ktorý zúril. Toto bola jeho pomsta. Ešte dlho som počul jej krik. Keď som si všimol, že vrcholky stromov sa hýbu, zosilnel. Znova ho vidí. Krik dosiahol absurdnú výšku a potom zrazu uťal. Odteraz tu bude s nimi. Bude čakať na ďalšie obete, ale nikdy neutíši večný hlad. Stane sa z nej ďalší Wendigo.

Kráčal som. Nikam som sa neponáhľal. Keď som konečne našiel cestu, už svitalo. Bol som na druhej strane lesa, ďaleko od mesta. Sadol som si na kraj cesty a čakal, kedy mi zastaví auto. Neplánoval som sa vrátiť domov. Vlastne, neplánovali sme to obaja. Chceli sme zdrhnúť z toho zapadákova. Ako zámienku sme použili stanovanie, ale ráno sme chceli ísť ďalej. V podstate sa budem držať plánu. Ale bez nej. Či mi bude ľúto? Možno nie. Rozmýšľam, prečo som nenatiahol ruku a nechytil ju, neťahal preč od nich, prečo som ju nezachránil. Kľudne som mohol. Ale pravdepodobne by skončila podobne. Možno nie ako nemŕtva, ale bola by zahrabaná niekde pod lístím a konármi. Vo vrecku mám jej tučnú peňaženku s kreditkou. Zobral som jej ju, keď sme vybaľovali stan. Celkom slušný štart do nového života.

V aute, ktoré mi zastavilo, sedel postarší pán. „Kam to bude mladý muž?“ spýtal sa a dodal: „Bože, vyzeráte, akoby ste videli ducha.“