Máme dosť ľudí, čo vravia, aké to je – no zišli by sa takí, čo by povedali, aké to môže byť.

28.03.2023 18:17
Spoločnosť

Autor : Barbora Morháčová, Gymnázium Ivana Kupca, Komenského, Hlohovec

Späť na úvod

„Už to tak raz je“, „ľudia sú už takí“, „život je nespravodlivý“... a mnoho iných hlášok počúvame od ľudí vyššieho veku, než je ten náš, pravidelne. A takto sa odmalička učíme, že prehliadanie problému je ekvivalent jeho riešenia. Podľa môjho názoru však má zanedbanie problému negatívny vplyv na našu spoločnosť. Tento vzorec ľahostajnosti sa u ľudí opakuje celé storočia. Kedysi ľudia museli bojovať za práva a slobody, ktoré teraz v mnohých krajinách považujeme za samozrejmosť ( sloboda slova, náboženská sloboda, právo voliť pre všetkých, právo na vzdelanie ...). V našom okolí sa dnes najčastejšie stretneme s mladými ľuďmi, ktorí protestujú za zmenu systematických problémov - rasovú a rodovú diskrimináciu či klimatickú krízu.

Protesty, rebélie a revolúcie považujem za prirodzenú súčasť ľudstva. Sú dôkazom nášho úžasného kritického myslenia a schopnosti rozmýšľať nielen nad tým, ako terajšie dianie ovplyvní aktuálny moment, ale aj nad jeho vplyvom na budúcnosť nás i našich detí. Mnohí by možno nesúhlasili. veď predsa vždy, keď vyriešime jeden problém, príde ďalší. To je naozaj pravda, ale to, že je čosi zlé, neznamená, že sa to nemôže zlepšovať. Zlé veci sa stávajú lepšími deň čo deň.

Pred 33 rokmi takto protestovali mladí ľudia na území Česka a Slovenska, aby sme teraz my, mladšia generácia, mohli slobodnejšie žiť, mať možnosť cestovať do zahraničia, voľne prejavovať svoje názory a podnikať. Bojovali za víziu krajšej budúcnosti a vyspelejšej spoločnosti.

Pred 78 rokmi protestovali mladí slovenskí vojaci proti extrémistickému politickému systému, s ktorým nesúhlasili. Bojovali za víziu krajiny, v ktorej ľudia nebudú diskriminovaní a nebudú mať strach povedať, čo si myslia.

Pred 208 rokmi sa narodil muž, ktorému môžeme ďakovať za to, že smieme používať náš slovenský jazyk. So skupinou odhodlaných vzdelancov bojoval za to, čo v tej dobe považoval za správne, a veril, že to pozitívne ovplyvní budúcnosť ľudí.

Všetci títo ľudia boli nadšení a vášniví tak, ako by sme teraz mali byť my pri riešení problémov 21. storočia. Iste, každý z nás považuje za dôležité čosi úplne iné. Záleží najmä na tom, do akej spoločnosti sa narodíme. Ako, kým, kde a kedy sme vychovávaní. Človek, ktorý sa narodí v západnej či severnej Európe nikdy nebude schopný pochopiť hierarchiu priorít toho, ktorý sa narodil v utečeneckom tábore v Bangladéši. Veľké rozdiely v zmýšľaní sú medzi ľuďmi rôzneho vierovyznania či ideológie, rozdielnej finančnej situácie, rozdielneho vzdelania. Človek, ktorý sa narodil v devätnástom storočí mal celkom iné zmýšľanie ako ten, ktorý sa narodil v storočí dvadsiatom prvom. No napriek všetkým rozdielom sa naša spoločnosť vždy posúva k lepšiemu.

Pozerať na svet ako nemenný a nespravodlivý je veľmi škodlivé. Takémuto zmýšľaniu by sme sa všetci mali snažiť vyhnúť, pretože obmedzuje naše schopnosti meniť našu budúcnosť. Pozrime sa na všetky pozitívne zmeny všade vôkol nás a snažme sa byť ich súčasťou. Myslime na všetky možnosti, bojujme za spravodlivú a udržateľnú budúcnosť a nikdy nevravme: „život je nespravodlivý!“