JA A JAPONSKO

29.11.2019 10:21
Kultúra a umenie

Autor : Dana Krajčovičová, SŠ Mokrohájska, Bratislava

Späť na úvod

Milí čitatelia môjho článku.

Z návštevy Japonska som nafotila za dva týždne veľké množstvo fotografií. Ak máte záujem o drobný suvenír z tejto krajiny, pošlite do 31.12.2019 svoj tip na ich počet na adresu tipymoky3@gmail.com.

Formát: počet, meno a priezvisko, škola.

Omijage (suvenír) dostane ten, kto bude svojím odhadom najbližšie realite.

Ako to bolo:

Niekedy v januári 2019 môj učiteľ japončiny ponúkol nám žiakom jesennú exkurziu do Japonska.

Ísť – neísť?

Proti: lietadlo (pre mňa hrôza), peniaze (nikdy ich nie je dosť), ľudia (radšej som s niekým, koho dlhšie poznám a kto pozná mňa). Za: dobrodružstvo, aké určite zažijem len jediný raz za život.

Dobrodružstvo prevážilo, a tak 29. 10. 2019 štartuje okrem mňa ešte sedem ľudí a vedúci menom Andrej. Cieľ: letisko Viedeň. V lietadle sedím v strednej časti, na okno nevidím – super, hrám sa, že som v obrovskom autobuse...

Prestup v Pekingu, lietadlo do Tokia – a sme TAM, v Japonsku, ba priam v jeho hlavnom meste Tokiu. Je o osem hodín viac než doma. Po ubytovaní v japonskom tradičnom hostinci ryókan vyrážame do ulíc.

Prvý dojem – kontrasty: maličké domčeky natlačené jeden na druhom, nad nimi majestátne mrakodrapy. Uzučké relatívne tmavé uličky a široké vysvietené bulváry, drobné obchodíky so všeličím a obchodné domy, v ktorých sa dá blúdiť vari aj celý deň.

Obrovské množstvo ľudí na uliciach... Po prechádzke cez tri tokijské štvrte sa vraciame do ryókanu, maličkej miestnosti, kam sa vojdú práve tak dva futony (niečo ako tvrdé matrace ležiace na zemi), papuče, zrkadlo, tri poličky, vešiak na pár vecí. Maličký televízor, free wifi, v miniatúrnej kúpeľni sprcha a vaňa, siahajúca mi po pás. Vliezť do nej – riziko natrhnutia svalov, šliach alebo rozbitých zubov...  Dva uteráky, šampón, tekuté mydlo, zubná kefka a pasta, žiletka. Úžasné... Japonci sa najprv poriadne umyjú, osprchujú a až potom vojdú do vane s teplou vodou a relaxujú... No čo, iný kraj – iný mrav. WC v extra miestnosti – vyhrievaná vrchná doska a pupčeky: umytie zadnej časti tela, prednej časti tela, vysušenie. Aby človek neobťažoval zvukmi patriacimi k vyprázdňovaniu, možnosť zapnúť hudbu.

V Japonsku sa miestom maximálne šetrí – v priebehu zájazdu bývame ešte v dvoch hoteloch a u mníchov na hore Kóya a všade je to rovnaké. Minimiestnosť bez skríň, perfektná výbava pre cestovateľa a pokročilé WC. (Všetky WC, aj tie vo verejnom priestore sú pokročilé a sú zadarmo.) Všade čistota napriek tomu, že v uliciach žiadne smetné koše nie sú.

Na uliciach je zákaz fajčenia a po celý čas sme nikoho voľne fajčiť nevideli. Pre fajčiarov sú vyhradené špeciálne priestory v podobe akýchsi vysokými plotmi ohradených štvorcov, kde sa tiesni na ploche cca 3 metre krát 3 metre možno aj štrnásť ľudí. Takúto „fajčiareň“ som v celom Tokiu videla len jednu.

Veľa času sme strávili cestovaním vo vlakoch a v metre. Pred nástupom do vlakov (metra) stoja disciplinované rady cestovaniachtivých ľudí. Držia sa vyznačených značiek a tlačia sa len v priestore vozňov. Miesta sa nikomu neuvoľňujú, nie je to miestny zvyk. Množstvo cestujúcich pospáva, ostatní sa venujú mobilom alebo čítajú. Vo vozňoch je zákaz telefonovania a nikdy sme nikoho telefonovať nevideli.                                                                                                                               

K vlakom (alebo výnimočne k metru) kráčame pravidelne cez labyrint prístupových chodieb aj tri poschodia smerom dolu. Vlaky prichádzajú aj odchádzajú v dvoj – trojminútových intervaloch, niektoré v sedemminútových. Diaľkový rýchlovlak Šinkansen vyvíja vo verejnej doprave neslýchanú rýchlosť, cca 450 km medzi Ósakou a Tokiom prejde za cca 2,5 hodiny. (200-kilometrovú vzdialenosť Bratislava - Banská Bystrica prejde náš rýchlik za cca 3,5 hodiny.) Prvú časť zájazdu sme bývali v Tokiu, druhú časť v Ósake – z oboch miest sme robili výlety k pamiatkam. Navštívili sme aj niekoľko vysokých stavieb s nádherným výhľadom – v Tokiu SkyTree a budovu radnice, v Yokohame Land Tower.

Japonsko je popretkávané tisíckami šintoistických svätýň a budhistických chrámov. Obe náboženstvá žijú vedľa seba bez akýchkoľvek problémov. V oboch typoch pamiatok sa treba vyzúvať. V japonských domácnostiach sa tiež treba vyzuť a na WC si treba obuť špeciálne papuče.

Navštívili sme viacero svätýň aj chrámov – napríklad Sensódži, Himedži, Tódaidži, Fušimi Inari, Strieborný a Zlatý pavilón, Miyadžimu. Plavili sme sa po tokijskej rieke Sumida, boli sme aj v Nare s parkom, kde sa nachádza vraj okolo 1000 posvätných jeleňov šika, ktorým chutia turistické mapy a ktorí sa nerozpakujú hľadať potravu v turistických vakoch.

Jedlo v Japonsku je pre našinca zvláštne. Sústredili sme sa na typické japonské jedlá ako ramen, tempura, udon, suši, okonomiyake, toriyaki, ... Všetky sme „nakladali“ do úst paličkami, len zriedka sme vyfasovali aj veľmi nepohodlnú lyžicu. Ešte aj polievka (miso) sa je tak, že paličkami sa vyberie hustá časť a tekutina sa vypije. Zloženie stravy – ryža, slíže, tofu, nakladaná zelenina, riasy, želé, ryby, morské potvory, hovädzie kúsočky, bravčové tenké plátky, cibuľka, sladké pochúťky z červenej fazule... Dostanete krásne naservírované jedlo s mnohými mištičkami. Žiaden chlieb, žiadne prílohové zemiaky... :-)

V uliciach vidno relatívne veľké množstvo veľmi starých ľudí; mnohí obyvatelia majú cez ústa a nos rúšku; žiaci nosia uniformy; pri vstupe na pohyblivé schody sa zľaknete, lebo okamžite sa ozve naliehavý hlas, aby ste si dávali pozor; hocikedy musíte na chodníku uhýbať bicyklom – starí aj mladí sa na nich preháňajú hore – dole; Japonci sú majstri v balení vecí, nádherne dokážu zabaliť čokoľvek; po polnoci verejná doprava úplne zmĺkne – koľajnice na cestách vo výške nultého až šiesteho poschodia sú len pár metrov od okien okolitých budov a tak ohľaduplnosť velí neobťažovať hlukom dopravy. Zaujme karaoke a mimo miest aj nádherná príroda.

Veľmi silná bola návšteva Hirošimy a Mierového pamätného múzea – fotografie postihnutého mesta a obetí vzbudzovali úvahy o tom, čo je v živote dôležité a čo vedie ináč snáď normálnych ľudí ku krutostiam, aké nemajú páru. V smútku a tichosti sme mnohí prestali fotografovať...

Počas dvoch týždňov pobytu sme navštívili:

Tokio – štvrte Haradžuku, Šibuja, Ginza, Akihabara, stanicu Šindžuku; Yokohamu, Himedži, Ósaku, Naru, Udži, Fušimi Inari, Hirošimu, Miyadžimu, Kjóto, Kóyasan...

Zážitkov toľko, že bude veľmi dlho trvať, kým ich všetky spracujem. I keď neustály poklus môjmu predsa len už staršiemu telu dal riadne zabrať. Iná kultúra, v ktorej vám nájdené veci nepoškodené a celé vrátia – v chrámoch niekedy platíte na dobré slovo, peniaze dať fakticky nemusíte, len vám cenu oznámia. Všade ochota, úcta a úsmevy. Japonci sú vďační, ak o ich život prejavíte záujem napríklad aj tak, že používate čo najviac japonských slov. Úplne neznámi ľudia vám vo vlaku pokojne darujú darček len preto, že ste sa im venovali... Údajne je to preto, lebo život so zemetraseniami (ktoré nás chvalabohu úplne obišli) ich naučil neprikladať hodnotu veciam, ale hlavne dobrým vzť