17. novembra 1989

Po okne stekali kvapky dažďa, vonku bola tma a pouličná lampa pravidelne preblikovala. Rodičia už dávno odišli na nočnú do práce a mňa nechali doma samu. Spočiatku som sa samoty bála, no čas pretiekol ako voda z prasknutého džbánu a neostalo mi nič iné, iba si zvyknúť. Nebolo to ľahké, hlavne vtedy, keď sa z podkrovia ozýval škrabot potkanov o starú drevenú dlážku, na ktorej opravu rodičia peniaze nemali. Život ich nešetril a na ich tvrdú prácu som bola nesmierne pyšná.

Po tom, čo môj starší brat umrel pri autonehode, už nič nie je také, aké bolo. Atmosféra rodinných večerov potemnela a šťastie sa nám začalo vytrácať z tvárí. Hlavne mám strach o mamu, každým dňom mi chradne pred očami. Akoby pomaly zabudla, že mala aj druhé dieťa. Neviním ju z toho, aj mne James veľmi chýba, hlavne jeho šibalské svetlomodré oči a úsmev.

Počas takých večerov premýšľam, aké by to bolo, keby to bol James prežil. Isto by sme si spolu užili kopec zábavy. Rodičia by sa smiali a ja by som tu teraz nesedela sama. Všetko by bolo inak.

Spomienka – 1. januára 1982

„Mami, pozri aký snehuliak!" zvolala som na mamu, ktorá bola neďaleko a guľovala sa s Jamesom.

„Jéj, to si mi ale šikovné dievča! " pochválila ma.

„Izabel, ideš sa s nami guľovať? " Nemohla som povedať „nie".

18. november 1989

Mama varila. Odvtedy, čo James umrel, to nezvykla robiť často. Vravela, že jej to pripomína Jamesovo kulinárske umenie. Jeho jedlo vždy chutilo božsky. Najmä škoricové hniezda s teplým kakaom.

Vkročila som do kuchyne a ihneď ma ovanula vôňa thajského kuraťa. Prečo mama pripravovala práve toto jedlo?

Bolo spomienkou na Jamesove 16. narodeniny, rodičia vtedy našetrili peniaza a oboch nás vzali do miestnej Thajskej reštaurácie. Vtedy som si to neuvedomila, no bolo to posledný raz, čo som ho videla. O deň nato sa vydal do školy na kamarátovom aute, ten havaroval a s ním aj časť mojej nádeje na lepší život.

----------------------------------------------------

„Chutilo ti ? " spýtala sa mama a hodila na mňa silený úsmev.

„Áno, veľm,i ďakujem. "

„ Mami, prečo práce toto jedlo? " nadhodila som nervózne.

„Vieš, Izabel, niektoré veci sú také dobré, že život bez nich za nič nestojí. "

Spomienka – 18. júl 1982

„Stavím sa, že na druhý breh nedokážeš preplávať rýchlejšie ako ja! " zvolal James.

„Dokážem. " Bolo mi jasné, že nedokážem, no za pokus to stálo.

„Prvý! " skríkol nadšene.

„Vždy si prvý, " vzdychla som.

19. november 1989

V obývačke zazvonil telefón, a keďže nikto okrem mňa doma nebol, zdvihla som ho.

„Dobrý deň, tu pán Hanks, šéf supermarketu. Pani Julie Andersonová sa dnes nedostavila do práce, neviete, kde je?“ ozvalo sa z telefónu.

„ Pri telefóne Izabel, nie pán Hanks, o ničom neviem“. Možno sa mama niekde pozabudla, napadlo mi.

„Tak teda, ak by si niečo zistila, informuj ma, prosím,“ dopovedal a zložil.

------------------------------------------------------------

Na mamu mi to nesedelo. Nikdy nevymeškala prácu. Nehovorila ani o nijakej plánovanej návšteve lekára. Pre istotu som skontrolovala spálňu, obývačku, kúpeľňu, ba aj kuchyňu, no nikto tam nebol Povala zívala prázdnotou.

V našom dome však už bola iba jedna izba, Jamesova. Po tom, čo sa táto izba zavrela nikto do nej nemal povolené čo i len nazrieť.

No dnes boli dvere pootvorené, položila som ruku na kľučku a otvorila ich dokorán.

V strede miestnosti bola mama, no bez známky života. Obesila sa na lane, ktoré sme ako malí používali pri hre na kovbojov.

Spomienka – 25. december 1982

Všetci sme sa nesmierne tešili na Santa Clausa. Na to, že hodiny ukazovali 6:00 ráno, som bola plná energie.

„Darčeky, darčeky!“ zvolala som a vbehla do rodičovskej spálne. Viem, že nespali, pretože skoro ráno vstali, aby nám mohli dať darčeky pod stromček. Zatiaľ som im nepovedala o tom, že viem, že Santa Claus neexistuje, nechcela som ich raniť. Majú radi, keď o ňom rozprávam.

---------------------------------------------------------------

„Ďakujem, Santa,“ povedala som a úspešne som odbalila posledný darček. Bol to vyrezávaný koník z dreva, tato sa pri jeho výrobe isto nadrel, a preto mal pre mňa takú hodnotu. James dostal basketbalovú loptu. Stará sa mu pokazila. Vyzeral nadšene. Isto aj bol, basketbal bol jeho obľúbeným športom už od detstva.

25. november 1989
„Isabel, dievča moje,“ povedal otec a tuho ma objal. Obaja sme plakali. Pocit viny ma neminul no v hĺbke duše som vedela, že za maminu smrť nemôžem.

Mamin pohreb prebehol v súkromí, boli sme tam iba ja a otec. Nik iný.

Hľadela som na mamin hrob a premýšľala, prečo mi to spravila.

Hneď, ako sa vchodové dvere zavreli a ocko odišiel do práce, vybehla som do izby a sadli si na parapet. V lone mi ležal rodinný album.

Prezeranie starých fotografií ma bavilo, úsmevy na nich neboli falošné a boli sme na nich všetci. Moja obľúbená je tá, na ktorej sedíme pri vianočnom stromčeku a kývame do objektívu.

-------------------------------------------------------

Niečo sa mihlo pri dverách. James, bo to isto on. Jeho siluetu by som spoznala všade. No ten je už roky mŕtvy, nie je možné, aby tu bol.

Nemám rada predstavy fantázie hlavne nie také, ktoré by som chcela, aby boli skutočné.

Spomienka – 8. október 1982

Mama predo mňa položila narodeninovú tortu. Na vrchu bol jednorožec o okolo 6 sviečok.

„Čo si budeš priať?“ vyzvedal James.

„ To ti nemôžem povedať, nesplnilo by sa mi to.“

27. novembra 1989

„Ako si sa dnes mala?“ spýtal sa ma ocko pred odchodom z práce.

„Dobre,“ zaklamala som.

„Určite?“ povedal a hodil na mňa nedôverčivý pohľad.

„Na 100%, ocko, ako vždy.“

Faktom bolo že, by som veľmi chcela, aby dnes ostal doma, pozreli sme si film a zjedli toľko pukancov, až by nám bolo zle.

---------------------------------------------------------------

Odjakživa zbožňujem rozprávky. Rada si ich pozerám, no ešte radšej čítam.

Čítanie na povale má vždy najväčšie čaro. Pomaly zapadajúce slnko šíri svoje lúče cez okno a tie potom dopadajú práve na stránky mojej knihy.

„Izabel, čo čítaš?“ vyruší ma Jamesov hlas. Pozriem dopredu a neverím vlastným očiam. Predo mnou stojí naozaj on. Je taký skutočný.

„Si to naozaj ty, James?“ spýtam sa neveriacky.

„A kto iný, Iz?“

„Neviem, myslela som si, že si umrel pred šiestimi rokmi pri autonehode a že už si navždy odišiel.

„ Iz, ja som bol celú dobu tu, s tebou. Stále si mi ale neodpovedala na otázku,“ nástojil.

„Čítam našu knihu rozprávok, príbeh o 5 rytieroch, pamätáš?“

„Či sa pamätám? Ten príbeh zbožňujem.“

„Mama umrela.“

Po toľkej dobe som po prvý raz schopná túto vetu vysloviť nahlas bez toho, aby mi okamžite netiekli slzy.

„Ja viem, IZ, ľudia odchádzajú, no stále máš mňa, no nie?“

„Máš pravdu, stále mám teba,“ vzplanula vo mne malá iskierka nádeje. Čo keď bol James naozaj celú dobu tu?

„Iz, si nejaká smutná, nechceš sa so mnou zahrať na naháňačku?“ navrhol.

„Jasné, ja ťa budem naháňať. Dávam ti desať sekúnd, a potom sa rozbehnem. Pripravený?“

„Desať, deväť, osem, sedem..... tri, dva, jeden idem.“ Rýchlo zleziem dole po rebríku a rozbehnem sa za ním. Uteká smerom do kuchyne. Je rýchlejší, ako som si pamätala. No to neznamená, že ho nedokážem chytiť. Cez kuchyňu prejde schodmi na druhé poschodie a odtiaľ na povalu. Odtiaľ nemá kade utiecť, mám ho.

No akonáhle vstúpim na povalu, už tam nie je.

„Izabel, som späť a hádaj, čo som priniesol? Tvoje obľúbené Thajské kurča,“ ozve sa z prízemia ockov hlas.

Zrazu sa James vyparí ako kvapky dažďa. Rozbehnem sa dolu, a minulosť zanechám na starej drevenej podlahe.