O koľko rokov mladšie ja by sa najviac zaujímalo o moju prítomnosť? Moje šesť, desať alebo štrnásťročné ja? Sú to roky pekných aj nepekných zážitkov, takže sa budeme mať o čom rozprávať a každému jednému poviem niečo iné.

Šesťročnej verzii mňa – Papi – by som všetko zhrnula do vety: „Máš sa na čo tešiť.“ Ak by sme túto tému rozoberali hlbšie, určite by som jej povedala, čo ju čaká, ale nie úplne všetko. Upozornila by som ju, nech si dáva pozor na ľudí, ktorých má okolo seba, i keď to možno ešte tak nevníma.

Desaťročná Paja by to vnímala asi už trocha viac, ale úprimne, tej by som povedala asi najmenej. Len to, že možno to bude šok, ak prestúpi na gymnázium, ale nemá sa čoho báť.

Štrnásťročná tínedžerka Paula. S tou by som sedela snáď hodiny. Možno vyzeráme podobne, pritom sme úplne iné. Ona by si objednala limonádu, ja kávu. Ona by prišla s vyžehlenými vlasmi, zatiaľ čo ja som objavila čaro tých naturálnych. Upokojila by som ju, že všetko bude tak, ako má byť. Áno, určite to nepočula prvýkrát, ale je to pravda. I keď to niekedy bude vyzerať, že bude musieť prejsť po dome plného hororu, nezastaví sa na začiatku, ale naopak, spraví krok dopredu, aj keď nebude vedieť, čo ju čaká. A nie, Paula, ešte sme nestretli toho pravého.

Ak by som mala jedným slovom opísať moju prítomnosť, nazvala by som ju dospievanie. Tým by som naznačila všetkým mladším ja, že sme sa už dočkali výberu seminárov a rozhodovania o mojej budúcnosti.

Mojim terajším vysnívaným povolaním by som asi rozdrvila sny baletke Papi a paleontologičke Paji. Psychologička Paula by bola rada, že vieme, čo naozaj chceme v živote robiť.

Prežité mesiace, roky skúseností, spomienok, nespočítateľných zážitkov, ktoré nás niekam posunuli.

Budem rada, ak by sme si spolu znova o pár rokov sadli, prediskutovali, ako vnímame svet v danej chvíli a zaspomínali na dobré časy.