Milí čitatelia!

Pred krátkym časom sme mali jedinečnú príležitosť stretnúť sa s humanitárnym pracovníkom z organizácie Človek v ohrození, ktorý sa podieľal na poskytovaní pomoci ľuďom v pásme Gazy. Do našej školy zavítal, aby nám priblížil náročnú tému porušovania ľudských práv v tejto oblasti. Po prezentácii nasledoval rozhovor vedený v anglickom jazyku, do ktorého sme sa aktívne zapojili. Okrem kladenia otázok sme si vyskúšali aj spontánne tlmočenie do slovenského jazyka, aby rozhovoru plne porozumeli všetci prítomní. Rozhovor uvádzame v slovenskom jazyku.

Koľko máte rokov?

Mám 36 rokov, ale niekedy sa cítim, akoby som mal 66.

Odkiaľ ste?

Som z Košíc.

Ste príbuzný Adely Ostrolúckej?

Otec hovorí, že možno sme príbuzní, ale nie priamo. Okrem toho, moje priezvisko sa píše s 'U' a jej s 'Ú'.

Akými jazykmi hovoríte?

Hovorím po slovensky, česky, anglicky a arabsky. A chcel by som sa naučiť po rómsky a po maďarsky.

Ktoré krajiny ste navštívili ako dobrovoľník a ktorá skúsenosť bola pre vás najpamätnejšia?

Snažím sa pracovať v humanitárnej pomoci ako profesionál. Preto ma nemožno nazvať dobrovoľníkom. Ale je pravda, že mnohí humanitárni pracovníci sú dobrovoľníci. Navštívil som Ukrajinu, Keňu, Egypt, Palestínu a Libanon.

Čo vás na práci baví najviac?

Baví ma spoznávať rôzne miesta, ľudí a kultúry a mať možnosť pomáhať druhým.

Mali ste niekedy pocit, že to vzdáte?

Áno, mal. Ale nikdy nie pri práci s ľuďmi, ktorí potrebujú pomoc. Iba pri riešení každodennej rutiny.

Chceli ste pomáhať ľuďom už ako dieťa?

Možno. Pamätám si, že som bol smutný, keď som videl trpiacich ľudí v televízii. Ale naozaj som začal, keď som bol na strednej škole.

Navštívili ste niekedy Ameriku?

Nie, nemal som príležitosť.

Čo si myslíte, že je najväčšie nedorozumenie pri problematike humanitárnej práce?

Niektorí si myslia, že ide o humanitárnu pomoc, keď pomáhajú iba ľuďom jednej národnosti alebo náboženstva. V skutočnosti je to pomoc každému, kto ju potrebuje.

Ako vás práca zmenila ako človeka?

Neviem povedať, ale tipujem, že dosť.

Čo robíte, keď sa po misii vrátite domov – ako oddychujete?

Rád pozerám seriály, varím dobré jedlo, hrám na gitare alebo sa stretávam s priateľmi. V jari a v lete sa rád starám o záhradku na balkóne.

Ako sa vyrovnávate s kultúrnymi rozdielmi pri pomoci ľuďom v rôznych krajinách?

Nemyslím si, že existuje nejaký špecifický spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Vo všeobecnosti je dôležité byť rešpektujúci, pozorovať, sledovať a počúvať, čo ľudia hovoria a klásť otázky.

Boli ste niekedy v nebezpečnej situácii počas práce? Ako ste to zvládli?

Ja a môj kolega Marián sme boli v Libanone, keď tisíce mobilných telefónov explodovali v rukách alebo vo vreckách ľudí. Nevedeli sme, čo sa deje, ale vedeli sme, že je tu nejaké nebezpečenstvo, pretože ľudia okolo nás boli vystrašení a na cestách bolo veľa sanitiek. Išli sme do našej izby, nakúpili sme veľa vody a občerstvenia, snažili sme sa získať informácie o tom, čo sa deje a rozhodli sme sa zostať v izbe, kým si nebudeme istí, že je všetko v poriadku a sme v bezpečí.

Keď cestujete, idete zvyčajne autom alebo lietadlom?

Keď máme prácu na Slovensku alebo na Ukrajine, cestujeme vlakom alebo autom. Keď pracujeme v zahraničí, letíme.

Aké to bolo ísť na miesto, kde zomreli milióny ľudí?

Našťastie som nikdy nebol na takom mieste.

Čo vás motivovalo ísť do Palestíny a pomáhať tam ľuďom?

Je to moja práca. A tí ľudia naozaj potrebujú pomoc. Ak mám príležitosť, veľmi rád sa snažím pomôcť komukoľvek.

Aká bola najnáročnejšia skúsenosť, ktorú ste mali pri pomoci ľuďom v Gaze?

Vo februári som bol v Egypte, aby som pomohol s odosielaním balíkov s potravinami rodinám v Gaze. Pozeral som sa, ako kamióny odchádzajú z Káhiry. Cesta trvala 2 dni. Počas týchto 2 dní boli hranice medzi Egyptom a Gazou zatvorené kvôli vojenským aktivitám. Kamióny doručili potraviny do Gazy po 5 mesiacoch, keď boli hranice na krátky čas otvorené.

Báli ste sa niekedy?

Samozrejme. Ale väčšinou sa bojím toho, že moja mama sa bojí, že sa mi niečo stane. Keď som niekde a prichádzajú z tej krajiny zlé správy, bojím sa, že ich mama bude čítať.

Na záver by sme sa chceli poďakovať Jánovi Ostroluckému a jeho kolegovi Mariánovi Cehelníkovi nielen za podnetný rozhovor, ale aj za čas, ktorý si našli na návštevu našej školy. Veríme, že podobné stretnutia budú pokračovať aj v budúcnosti a prinesú nám ďalšie cenné skúsenosti a inšpirácie.