,,Existujú len dve tragédie života: Jedna je nedosiahnutie cieľa, druhá je jeho dosiahnutie.” Oscar Wilde

Tento citát mi v hlave zarezonoval viac, než by som čakal. Nikdy predtým som sa na to takto nepozeral. Vždy som veril, že tragédiou je neúspech – nesplnený sen, zlyhanie. No Oscar Wilde mi pred oči postavil myšlienku, ktorá ma začala pomaly zožierať zvnútra. Čo ak je to naozaj pravda? Celý život sa za niečím ženieme. Máme sny, túžby, ciele. Všetko robíme len pre jeden bod na obzore. Hovoríme si: ,, Keď to dosiahnem, budem konečne šťastný.” Aj ja som si to hovoril. Boli veci, po ktorých som túžil celé mesice. Ba roky. A keď som ich konečne získal, na chvíľu som cítil radosť. Ale veľmi rýchlo sa objavila otázka, ktorá ma úplne rozhodila: Čo teraz? Zrazu som sa ocitol na mieste, kde už nebolo kam ísť. Cieľ, ktorý ma poháňal, sa splnil. A ja som zostal sám stáť so svojimi myšlienkami.

Uvedomil som si, že všetko smerovalo k tomu jednému cieľu. A keď, sa mi ho podarilo dosiahnuť, prišla zvláštna prázdnota. Nevedel som, čo robiť ďalej. Nedokázal som si predstaviť život bez tej jednej túžby, bez tej snahy. Dokonca som kvôli tomu ani nemohol správať. Mal som pocit, že niečo zo mňa odišlo. Ako keby som sa dlhé roky snažil o niečo, čo už nemá zmysel. Bolo to zvláštne aj desivé.

Tento pocit podľa mňa nezažívam iba ja. Stačí sa pozrieť na slávnych ľudí. Na tých, ktorí vyhrávajú ceny, sú nesutále v svetle reflektorov, dosiahli všetko, po čom túžili. A napriek tomu sú nešťastní. Často končia závislí, psychicky vyčerpaní alebo úplne zničení. Myslím si, že aj oni pocítili túto prázdnotu. Pocit, že aj keď dosiahneme vrchol, nie je tam to, čo sme si predstavovali. Žiadny úspech nevie vyplniť túto hlbokú dieru v duši.

Začínam chápať, že nie vždy je zlé, keď niečo nedosiahnem. Možno je to dar. Lebo práve ten ma drží v pohybe. Núti ma ráno vstávať z postele, bojovať, zlepšovať sa. Keď niečo nemám, mám dôvod snažiť sa. A práve tá cesta, ten proces ma učí byť lepším človekom. Učí ma trpezlivosti, pokore, vďačnosti. Možno práve v tom je zmysel. Nie v tom, že niečo dosiahnem, ale v tom, že sa stávam niekým lepším počas toho, ako za tým kráčam.

Čím viac nad tým rozmýšľam, tým viac mi to dáva zmysel. Čo ak Wilde nehovoril o tragédii života ako o smútku, ale ako o zvláštnej pravde života, ktorú nechceme počuť? Možno sa máme prestať upínať na cieľ ako na jediný zdroj šťastia. Mali by sme sa viac sústrediť na cestu, ktorú prejdeme a na to, čo nám dáva. Cieľ je dôležitý ako smer. Nie ako zmysel života.

Dnes si myslím že skutočná hodnota nespočíva v tom, či sa mi sen splné alebo nie. Hodnota je v tom, čo sa naučím, kým sa stanem a čo vššetko na ceste za cieľom pochopím. Cieľ môže zmiznúť, ale skúsenosť a rast vo mne zostanú. To je podľa mňa najväčšia výhra zo všetkých.