Ako to len opísať? Je to on, ona, to? Mám jej tykať? Vykať? Prečo mi to spôsobuje? Otázky, na ktoré skoro nikto nepozná odpoveď, len ona sama. Sama úzkosť. Veľa ľudí si ju predstavuje inak. Ako vyzerá v mojej hlave?

Úzkosť je žena, ktorá ubližuje ľudom. Možno jej niekto ublížil, priam zničil, preto si to teraz chce vybiť na ostatných.

Je veľmi vysoká. Taká vysoká, že sa nezmestí do dverí, no stále sa po večeroch cez ne zakráda do mojej izby. Najprv si ju nevšimnem, pretože je biela ako stena, až splýva. Jej oči sú sivé a za nimi sú všetky nezodpovedané otázky, na ktoré vie odpoveď len ona. Ona je ten kľúč od dverí, v ktorých všetci pociťujú vnútorný pokoj. Je len na nás, kedy jej dovolíme ich otvoriť. Jej strieborné vlasy sa tiahnu po zemi. Sú rovné a veľmi husté. Vždy, keď sa jeden človek vyrovná s tým, aký je, ako vyzerá, príjme samého seba, jeden vlas skučeravie. Je taká chudá, že jej nezlomiteľné kosti presvitajú cez bielu kožu.

Spôsobila, spôsobuje a bude spôsobovať veľa ťažkostí. Dokáže byť veľmi manipulatívna. Keď niečo nesplním podľa jej predstáv, mám výčitky svedomia. Ovplyvňuje ma celý život. Ako keby ju sám diabol poslal na zem, aby chodila po mojich stopách a strašila ma v najslabších chvíľach. Môže sa objaviť hocikde. Doma, v škole, v práci, či som sama alebo medzi ľuďmi.

No škola a večerná izba sú jej najobľúbenejšie miesta. Je so mnou stále, ale kde? Skrýva sa v mojej školskej taške? Večer je vonku, no potom sa do izby vtlačí aj cez najmenšie diery, len aby sa ku mne dostala. Len aby mi spôsobila rozruch v hlave. Ide z nej zlosť, strach, smútok, stres. To je úzkosť. Nemám ju rada, ale musím s ňou žiť.