Pohľad z okna vlaku

13.12.2022 19:57
Spoločnosť

Autor : Linda Donovalová, Gymnázium Ivana Kupca, Komenského, Hlohovec

Späť na úvod

Po dlhej ceste nad mrakmi konečne opúšťame žiarivú budovu letiska a vítajú nás prvé kvapôčky dažďa. Pohodlne sa usadím, hlavu opriem o chladný povrch skla a nechám sa unášať pravidelným hukotom vlaku letiacom v ústrety malému ostrovčeku Faster v srdci Dánska.

Unavene sledujem, ako krajina pomaly ubieha za oknom. Farebné domčeky, rušné ulice a tehlové strechy Kodane zmáčané od nemilosrdnej opony dažďa, visiacej nad svetlami mesta v tento upršaný podvečer, postupne miznú a menia sa v rozľahlé pásy stromov.

Sýtozelené lúky tiahnuce sa až k sivému búrkovému obzoru nám hovoria, že dážď v tomto kraji nie je ničím neobvyklým. Jagavé slzy smutne stekajú po jasnom skle a mohutné stromy sa klaňajú ostrému jesennému vetru.

Tiahle oblasti mokrej zelene pretínajú skupinky malých oranžových domčekov tisnúcich sa k sebe v závoji farebných listov, lemujúcich uličky a chodníky. Zlatisté svetlo lámp sa s malým úspechom snaží preniknúť sivým závojom kvapiek lejúcich sa v povrazcoch z nebies. Ako cesta i čas plynú, v opare ťaživej únavy sledujem, ako Dánsko odhaľuje svoje zákutia a krásy ubiehajúcemu vlaku.

Trblietavé jazerá a rieky odrážajú na svojej hladine ťažké mraky, lenivo sa vlniace po oblohe. Ďaleké údolia striedajú malé dedinky a žlté polia kľukatiace sa po rozbahnenej zemi sťa lúče slnka, hlboko skrytého v oblakoch.

Pevnina pomaly ustupuje mokradiam a z hmly sa vynárajú prvé mosty, hrdo sa týčiace nad rozbúrenými vodami temného mora. Ľadová triešť sa mieša s dažďom i vetrom a vzniká nepreniknuteľná víriaca biela bariéra, oddeľujúca nás od okolitého sveta.

Ako mi viečka klesajú, vábenie prichádzajúceho spánku pretne rytmický dunivý zvuk. To si koľaje predierajú cestu oceľovou konštrukciou spájajúcou dva brehy oddelené mrazivými vlnami. Do tepla vlaku prenikajú jemné vône soli a rias, miešajú sa s tónmi čerstvej kávy a dreva vo vnútri.

Nakloním sa bližšie k oknu a v diaľke zazriem kúsoček modrej oblohy nad nízkymi kopcami, vystupujúcimi z hmly. Nasleduje ďalšie dunenie ako zdolávame most za mostom. Rozbúrenú morskú hladinu na obzore pretínajú veľké veterné turbíny ako ostré skaliská naťahujúce sa k búrkovosivej oblohe.

Ďalšie minúty letia ako zelená krajina okolo a čoraz viac tmavých mračien sa rozplýva na jemné vatovobiele chuchvalce. Vtom sa niečo jasné a bledožlté zablysne nad nami a po hodinách v pochmúrnom objatí búrky mi chvíľu trvá, kým pochopím, že sa pozerám na prvý náznak slniečka, odkedy sme vstúpili na dánsku pôdu.

Vagónom sa ozve príjemný hlas oznamujúci nadchádzajúcu stanicu a my sa pomaly začneme dvíhať z pohodlných sedačiek, ktoré sa stali na skoro tri hodiny naším domovom. Naposledy upriem zrak na obrazy spomaľujúce za oknom. Stále viac domov a budov sa mihalo okolo, ako sme sa dostávali na dohľad svetiel prvého väčšieho mesta za dlhšiu dobu. Z bičujúceho dažďa sa stal jemný opar padajúcich trblietavých kvapiek v nesmelých lúčoch slnka.

S povzdychom vykročím uličkou s úsmevom na tvári. Už som pochopila, že dážď je niečo, čo nás neopustí ani v najodľahlejšom kúsku ostrova a najlepšie je sa s tým hneď na začiatku zmieriť. S touto myšlienkou som opustila teplúčko vozňa a nastavila tvár malým všadeprítomným sladkým slzám.

Zhlboka som sa nadýchla slaného vzduchu s ostrou vôňou cukrovej trstiny, venovala posledný pohľad vlaku, pomaly pokračujúcemu v ceste, a s kapucňou na hlave vykročila za ďalším dobrodružstvom, ktoré na nás už čakalo.