Rozhovor vypočutý v autobuse

20.03.2021 16:50
Vzťahy

Autor : Sofia Lofflerová, Gymnázium Ivana Kupca, Komenského, Hlohovec

Späť na úvod

Mal to byť najlepší deň v mojom živote. No realita so mnou, ako vždy, poriadne vybabrala. Na autobusovú zastávku som kráčala úplne zronená. A moje sebavedomie? Pravdepodobne už dávno bolo pod bodom mrazu. V hlave sa mi stále ozývala len jedna veta. Tá jedna blbá veta. ,, Hlavnú rolu v tanečnom filme Súboj na Broadwayi získava Ines Quinlandová.

Čo som si myslela? Že ja, Hannah Lieová, na konkurz nakráčam so svojím, podľa všetkých, neuveriteľným talentom a výberová komisia ma bude prosiť, aby som tú rolu zobrala? Nie, veď nie som žiadna egoistická horenoska. No musím uznať, že som dosť dobrá. V tanci a herectve naozaj vynikám. Za normálnych okolností by som tento neúspech brala tak, že sa ešte musím zlepšovať a skúsim to znovu pri ďalšej príležitosti. No toto, podľa mňa, normálne okolnosti neboli. Alebo len neviem priznať, že Ines bola jednoducho najlepšia zo všetkých? Nie, nemyslím si. A nie, nebola. Jej tanečné schopnosti boli výborné, uznávam. Ale ten herecký výkon? To sa tam rovno mohla postaviť moja babka a predstierať, že je mimozemšťan z Marsu. Aj tomu by som uverila viac.

Keď konečne dorazil autobus, nastúpila som, no môj mozog stále nemohol spracovať dnešné fiasko. Našla som si sedadlo v zadnej časti a snažila sa na všetko zabudnúť. Veď ide len o blbý konkurz, nikde nehorí, nejde o život. Tak sa konečne ukľudni, Hannah. Predo mnou sa rozprávala akási dvojica. Viem, že sa to nepatrí, no v snahe odviezť konečne moje myšlienky iným smerom, som preniesla pozornosť do ich rozhovoru. Žena a muž v stredných rokoch. Ona mala oblečený motýlikový top a pán hnedý oblek. Započúvala som sa. Tie hlasy mi boli odniekiaľ strašne povedomé. Hlavne ten neprirodzene piskľavý. Rozmýšľam. Snažím sa zapnúť moje mozgové bunky. A potom mi to docvakne. No počkať, nie sú to náhodou ľudia z toho ,,úžasného” a ,,spravodlivého” castingu, z ktorého odchádzam v tak ,, skvelej” nálade? Sú! Meno, ktoré som práve započula, mi to len potvrdilo. Hannah Lieová. Prečo sa, sakra, rozprávajú o mne? Započúvala som sa ešte viac.

,,... predviedla naozaj skvelý výkon,” povedala žena. Nezachytila som začiatok vety, no nemusím byť Einstein, aby som si domyslela, že sa práve rozprávajú o mne. Aké zaujímavé! Aj podľa nej som bola najlepšia. Prečo ma teda nevybrali?

,, Áno, predviedla. Ak by to bolo na mne, hlavnú rolu by mala ona,” hovorí tentoraz muž. Ďalšia zásadná informácia, ktorá ešte viac pohladila moje ublížené ego. Čakám na nejaké ALE.

,, Súhlasím s tebou Tom, ale na nás to tak úplne nebolo.”

,, Viem, Agnes, no aj tak nemám dobrý pocit z toho, že sa Natalie nechala tak ovplyvniť. Ona má hlavné slovo v rozhodovaní. A to, ako prišlo k tomuto rozhodnutiu, sa mi vôbec nepáči.”

Počkať, čo?! Začínam sa v tom strácať. Čo chcel povedať tým, že sa mu to nepáči? Bolo to, akože, ovplyvnené? V rozpakoch čakám na vysvetlenie. Počúvam ďalej.

,, A myslíš, že mne áno, Tom? No vieš, že Natalie potrebuje peniaze. A keď jej ich otec Ines ponúkol, nevedela odmietnuť.”

Zatvorím oči. Pomaly sa nadýchnem. Som v akejsi bubline. Dookola mi znejú tie isté slová a prestávam vnímať okolitý svet. Len dýchaj, Hannah, dýchaj. Začínam sa vracať späť. Mieša sa vo mne hnev so zmätkom. Počula som správne? Naozaj sa nechala podplatiť? Veľmi úbohé. Tak ja sa od rána trápim tým, že nie som dostatočne dobrá na tú rolu a premýšľam, čo som spravila zle. A nakoniec zistím toto?! Pokúšam sa to nejak spracovať. Takže som tvrdo drela pre túto príležitosť len preto, aby tam prišlo nejaké decko zbohatlíka a o všetkom bolo už dávno rozhodnuté? Nie, toto jednoducho odmietam akceptovať! Rozmýšľam, čo urobím. V tomto psychickom rozpoložení som schopná na nich začať vrieskať. Zúfalo sa snažím upokojiť svoj hnev. Musím to s nimi prediskutovať ako rozumný človek. Áno, konečne nejaký normálny nápad. No keď sa odhodlám otvoriť ústa, autobus zastaví a dvojica vystúpi von. A ja som priklincovaná k sedadlu. Prečo som za nimi neutekala? Asi som v stále v šoku.

Po príchode domov utekám do svojej izby a padám do postele. Možno sa ráno zobudím a zistím, že to bol vlastne sen. No na druhý deň som sa cítila úplne rovnako. A dospela som k ,,šokujúcemu” zisteniu. Včerajšok nebol sen. Naozaj sa to stalo. Prečo na svete existujú takí úbohí ľudia, čo si myslia, že s peniazmi si môžu dovoliť všetko? Prečo život nie je fér? Na túto otázku, bohužiaľ, odpoveď nepoznám a asi ani nikdy nebudem. Nakoniec to uzavriem tým, že mi tá rola jednoducho nebola súdená a na tú osudovú si ešte budem musieť počkať.

O 2 týždne neskôr sedím na terase a čítam svoju obľúbenú knihu. Na mobil mi nečakane príde správa, z ktorej skoro omdliem: “Dobrý deň Hannah, chceli by sme Vám oznámiť, že ste boli vybratá do hlavnej role vo filme Súboj na Broadwayi, z dôvodu zranenia hlavnej predstaviteľky. Gratulujeme!” Čítam všetko ešte raz, dva razy. Nesnívam, je to naozaj? Vyskočím zo stoličky, vrieskam a skáčem ako zmyslov zbavená. Dokázala som to! Nechcem byť škodoradostná, ale... Karma je zdarma, Ines!