To najcennejšie, čo mám

18.06.2021 18:03
Vzťahy

Autor : Hana Karasová, Gymnázium Ivana Kupca, Komenského, Hlohovec

Späť na časopis

Už ani neviem, koľko mesiacov ubehlo, odkedy začala vojna. Ťažko sa sleduje plynutie času, keď ste zavretý pred svetom a neviete, čo sa deje.

Ráchel bola len nevinné dievča, čoskoro žena. Jej syn mal o pár týždňov osláviť narodeniny a jediný dar, ktorý si pre neho z celého srdca želala, bol dar života. Aj keď sama toho veľa nezažila, spomínala na krásne chvíle, keď sa ako dieťa hrávala spolu s Martinom a Petrom. Boli to jej najlepší kamaráti z ulice. Strávili spolu celé detstvo.

Ráchel úprimne Martina ľúbila, veď bez neho by dnes nemala syna. Avšak Martin o ničom nevedel. Večer pred tým, ako odišiel, stretol sa s Ráchel, a tá bola príliš slabá, aby sa mu ubránila. Ale aj napriek tomu nemala výčitky. Veď aj z násilia a nenávisti môže vzniknúť tá najčistejšia láska. Len on jej dáva silu prekonať sa a vydržať. Aj keby mala sama zomrieť, len nech sa jej syn zachráni.

Každý deň prosila Boha, aby sa mu polepšilo. Už tretí deň ležal nehybne v horúčkach. Peter so ženou sa jej snažili pomáhať, ale nemohli zavolať doktora. Ak by ich chytili, nebol by to koniec len pre Ráchel a jej syna, ale aj pre Petrovu rodinu. Bola mu naozaj za všetko vďačná, ale nemohla ho vystaviť takémuto riziku. Keď sa jej synovi polepší, chcela by odísť, aby už pre Petra nebola príťažou.

„Už to bude skoro týždeň a jeho stav sa stále nelepší, pôjdem sa spýtať doktora, či mi nebude vedieť poradiť. Poviem, že moje dieťa je choré,“ vraví Peter Ráchel.

„Nemôžeš ísť, čo ak ťa doktor bude upodozrievať? Nemôžeš nikomu veriť. Veď jemu sa polepší aj bez doktora.“

„Neboj sa. Nechaj to na mňa. Nikto sa o vás nedozvie. Doteraz na vás nikdy neprišli.“ Aj keď Peter vedel, že jej to nemôže sľúbiť, chcel jej dať aspoň nejakú nádej.

Už niekoľkokrát prišli vojaci k Petrovi, pretože mali podozrenie. No doteraz sa z toho vždy vyvliekol. A to len vďaka tomu, že hanil nevinných a chválil hriešnikov. Ľudia ľahko prehliadnu očividné, ak ich spája nenávisť.

Peter radostne prišiel domov: „Žena, zavolaj Ráchel, doktor mi dal obklady, do dvoch dní by mal byť v poriadku.“

„A nemal doktor nejaké podozrenie?“ pochybovala Petrova žena.

„Neboj sa, všetko je v poriadku,“ uisťoval Peter hlavne sám seba.

Ráchel starostlivo priložila synovi obklady a trpezlivo čakala kým sa mu poľaví. Ale chvíľku nádeje prerušil buchot. Vojaci...Vošli do domu. Všetko sa zdalo byť v poriadku, nemali žiadne podozrenie. Avšak napätie v dome prerušil plač Ráchelinho syna. Ráchel začala plakať s ním, pretože vedela, že zajtrajšieho dňa sa nedožijú.

Martin sa objavil pre jej očami, odetý v uniforme. Je to dávno, čo sa naposledy videli. Pozrel na Ráchel opovrhujúcim chladným pohľadom a vytrhol jej syna z náruče.

„Prosím, nechaj ho žiť, veď je to ešte len dieťa!“ kričala na Martina Ráchel, zatiaľ čo ju ostatní vojaci pevne držali.

Martin isto netušil, že dieťa, ktoré mu v rukách plače, je jeho vlastný syn. Ozval sa výstrel, krik, plač...aj keď ešte Ráchel bola nažive, vnútri zomrela spolu so svojím synom. Zrazu bolo ticho. Necítila nenávisť, len prázdno. Pohlcujúce prázdno. Sklamal ju Boh, pretože porušil sľub. Jej syna nenechal dožiť.

„Hnusná židovka, bodaj by som ťa zastrelil, keď sme ešte boli deti. Toto je to, čo si zaslúžiš!“ skríkol na ňu Martin a pľuvol jej priamo do tváre.

S posledným výstrelom a slzami, plnými utrpenia, vydýchla s pokojom.. Ako by mohla ďalej žiť, keď jej vzali to najcennejšie, čo mala...?