17. (nežný) november

22.11.2019 14:09
Spoločnosť

Autor : Anonym , SOŠ dopravná, Školská ul., Trenčín

Späť na časopis

    Aj naša škola si zaspomínala na 30. výročie Nežnej revolúcie, ktorá vypukla 17.11.1989. Okrem rozhlasovej relácie, ktorej text vám prinášame v našom článku a v ktorej zazneli piesne ako "Sľúbili sme si lásku", "Pravda víťazí", "1989", sme si zaspomínali aj formou "výstavy" z rokov osemdesiatych. Medzi zozbieranými predmetmi nechýbali staré knihy, oblečenie, televízor, fény, žehličky, telefóny, časopisy a mnoho iného. Nech sa páči, preneste sa s nami o 30 rokov späť.


     Možno sa pýtate, prečo ste sa v nedeľu nedostali do svojich obľúbených nákupných centier alebo len nekúpili rožky, pre ktoré vás mama poslala. Pretože 17. november. Aj slová piesne Pravda zvíťazí od Tublatanky zneli 17. novembra 1989 na námestí v Bratislave. Tento rok si pripomíname 30. výročie od Nežnej revolúcie, ktorá zásadným spôsobom zmenila nielen dejiny novodobého Slovenska, ale aj náš každodenný život. Po niekoľkých desaťročiach vlády jednej strany na území Československa prišla zmena. Zmena, ktorú začali mladí ľudia – študenti. Zobrali zodpovednosť do vlastných rúk a nebáli sa postaviť za svoju ... našu slobodu. Zlomili svoj strach. Práve preto 17. novembra 1989 vyšli do ulíc a bez násilia demonštrovali.

     Sľúbili sme si lásku... Pieseň a heslo, ktoré v novembri 1989 postupne zaplavilo celú krajinu. Ľudia štrngali preto, aby mohli byť sami sebou. Vy študenti, ani ja z vlastných skúsenosti nevieme, aké to bolo pred rokom 1989. A možno práve o to viac, by sme sa mali zaujímať. Je pre nás nepredstaviteľné nepovedať, čo si myslíme, nepočúvať hudbu, akú chceme, do školy nenosiť piercing a tunely. Rovnako si nevieme predstaviť necestovať do zahraničia. Ráno si nezapnúť facebook, v rýchlosti prelistovať stránku Zomri, prečítať si to, čo chceme, vyfotiť si svoj obed, hodiť ho na instagram a večer neísť do kina na nejaký film. Z ktorejkoľvek krajiny. Aj o tomto bol 89ty rok. O živote, ktorý my, narodení po revolúcii, berieme niekedy až ako príliš veľkú samozrejmosť. A preto sme sa spýtali ľudí, čo im nechýba z predrevolučného Slovenska a prečo by čas nechceli vrátiť späť.

„ Nechýba mi, ako môj manžel – učiteľ, musel chodiť kontrolovať svojich žiakov, či sa nepotulujú po večerných podnikoch.“

„ Nechýbajú mi topánky. Stále tie isté topánky.“

„ Nechýba mi, ako moju manželku každý deň do práce a z práce prenasledovali dvaja chlapi. Pretože je podozrivá z protištátnej činnosti.“

„ Nechýba mi Meky Žbirka v rádiu.“ „ Nechýba mi, že sa môj otec nemohol stretávať s bratom. Pretože ten v 68 odišiel do Anglicka a kým sa otvorili hranice, umrel.“

„ Nechýba mi moja túžba po nových rifliach. Ako som musela celé letné prázdniny brigádovať a za zarobené peniaze som si mohla v tuzexe kúpiť jedny rifle.“

„ Nechýbajú mi kontroly na hraniciach.“

„ Lepšie by znela otázka. Čo mi chýba? Vtedy by som mohol povedať: NIČ.“

Nežná revolúcia začala písať nový príbeh našej mladej krajiny. Napriek tomu, že v súčasnosti vidíme, že sme slobodu nezobrali zo správneho konca a nie so všetkým sme spokojní, napriek tomu si svoju slobodu vážme, pretože sa môže stať, že o ňu ľahko prídeme. A preto nebuďme ľahostajní. Ľahostajní voči sebe navzájom a voči tomu, čo sa deje v našej krajine. Pretože od ľahostajnosti je len krôčik k nevedomosti, ktorá zabíja to, v čo verili ľudia, ktorí sa 17. novembra postavili na námestia a netušiac, čo ich čaká, plní strachu a obáv, štrngali aj za nás.