„Zabudnúť znamená nechať ich znovu zomrieť.“ Elie Wiesel (citát zo slovenského bloku v Osvienčime) Pri príležitosti tohtoročného 80. výročia oslobodenia nacistického koncentračného tábora Auschwitz - Birkenau, ktoré si celý svet pripomínal na konci januára, sme sa aj my, študenti tlmačskej školy, rozhodli ísť na vlastné oči presvedčiť o tom, čo všetko toto neľudské konanie spôsobilo. Nie je to po prvýkrát, čo tlmačskí študenti navštívili Osvienčim, no tentoraz sme tu boli my, tretiaci a štvrtáci. Bolo by fajn, keby sa každý aspoň raz v živote presvedčil na vlastné oči a uši o tomto momente, ktorý sa zapísal do dejín sveta veľkými čiernymi písmenami. Naše kroky viedli do koncentračného tábora v Osvienčime, ktorý bol počas druhej svetovej vojny nemeckým vyhladzovacím táborom. Nacistický nemecký koncentračný tábor Osvienčim sa stal pre svet symbolom holokaustu (označenie pre systematické prenasledovanie a hromadné vyvražďovanie etnických, náboženských či politických skupín počas 2. svetovej vojny) a teroru. Bol založený Nemcami v polovici roku 1940, na okraji poľského mesta Osvienčim, ktoré bolo nacistami začlenené do Tretej ríše. Neskôr bol názov mesta a tábora zmenený na Auschwitz. „Keď sme postupne videli tie tisíce topánok, kufrov, hrncov, okuliarov alebo množstvo protéz, či tony vlasov, pochopili sme so spolužiakmi, že toto len tak nevymyslíš. Nie je to žiadna rozprávka, nijaká virtuálna realita, ale naopak opravdivá historická udalosť, ktorá sa naozaj stala a mali by sme sa aj dnes z nech každý deň čo učiť.“, prezrádza svoje dojmy štvrták odboru mechanik mechatronik Miroslav Žúbor. Jeho slová potvrdzuje spolužiak Pavol Lasab: „Hneď pri vstupe do tábora som zistil, že to tu muselo byť pre tých ľudí drastické a hrozné. No keď sme začali chodiť po barakoch, začal som oveľa viac premýšľať, aké to naozaj muselo byť. A práve preto by sme si mali uvedomiť každý z nás, že predsa nám dnes nie je až tak zle. Aj keď síce vždy môže byť aj lepšie, ale vážme si to ako a čo máme.“ Tábor bol známy pre svoju tvrdosť. Neľudský bol predovšetkým blok 11, kde boli väzni trestaní tým najkrutejším spôsobom. Pred ním stál tzv. čierny múr, kde sa konali časté popravy. Nápis „Arbeit macht frei!“, ktorý bol umiestnený nad hlavnou bránou tábora, bol obyčajným cynickým výsmechom. Pri vstupe bolo väzňom povedané, že jediná cesta z tábora vedie hore komínom. Dozvedeli sme sa množstvo informácií o živote v koncentračných táboroch cez životné príbehy ľudí, ktorí tu prežili obrovské násilie a utrpenie. Mali sme možnosť pozrieť si baraky, plynové komory, šatstvo ako i ďalšie exponáty, ktoré sa zachovali viac ako 80 rokov. Počas výkladu sme položili množstvo otázok adresovaných sprievodcom. Po spoznaní, aké veľké môže byť ľudské utrpenie zapríčinené ľuďmi, sme prehodnotili význam slobody, ktorú v súčasnosti považujeme ako za neodmysliteľnú a prirodzenú súčasť života. Odmietli sme jednoznačne nenávisť a netoleranciu nielen v tom čase, ale aj dnes. „Premýšľal som nad tými nevinnými zavraždenými ľuďmi, ktorí nemali to šťastie ako my a narodili sa v dobe Adolfa Hitlera. Osvienčim je miestom ponaučenia z druhej svetovej vojny, táto exkurzia zapôsobila na každého z nás.“, prezradil svoje dojmy budúci elektrikár z III.D triedy Daniel Frtús. Dojatým, z toho čo počul a videl, bol aj jeho spolužiak Jakub Čecha, ktorý dodal: „Ešte aj dnes po mnohých rokoch bolo cítiť na tých miestach takú zvláštnu atmosféru pripomínajúcu muky a utrpenie miliónov ľudí, ktorí zahynuli v plynových komorách. Ich útrapy, hrôza, zdesenie na nás číhali zo všetkých strán, či už na fotografiách, drôtených plotoch, v samotnom bloku smrti... Aj vďaka takejto možnosti byť tu sme si oveľa viac uvedomili, že to čo je v knihách a médiách rôzneho druhu prezentované o tejto téme, je len zlomok toho, čo tu človek uvidí.“ Podľa rôznych odhadov bolo v Osvienčime zmarených 1,8 až 2,5 milióna ľudských životov. Viac než 50 % ľudí zahynulo v tábore v dôsledku hladu, vysiľujúcej práce, vražedných hygienických podmienok, epidémii, trestov, mučenia a popráv. „Nechápem, ako môže človek spraviť niečo tak ohavné a ponižujúce, keď sme si predsa všetci rovní a nemali by sme robiť medzi sebou rozdiely. Ale naopak spolupracovať a tolerovať jeden druhého. Určite to treba vidieť, lebo podľa mňa treba to aspoň na chvíľu precítiť, nielen sa o tom učiť.“, podelil sa o svoje dojmy budúci zvárač z III.E triedy Jozef Salaj. Smútok... úzkosť... zdesenie... vzlyky... bolestný plač... Toto všetko predstavuje Osvienčim - symbol vyvražďovania a utrpenia druhej svetovej vojny. Tak veľa bezvládnosti, krutosti, bezcitnosti, ľudského utrpenia a smútku na jednom mieste. Nestačí o Osvienčime čítať či pozerať v televízii. Osvienčim treba vidieť na vlastné oči, aby človek pochopil, poučil sa a vyvaroval sa do budúcnosti. Mgr. Marián Sabala a 51 študentov zo SOŠT Tlmače