Všetko pre lásku

18.06.2021 17:41
Vzťahy

Autor : Dominika Glosová, Gymnázium Ivana Kupca, Komenského, Hlohovec

Späť na úvod

Bolo piatkové doobedie, no Peter sa cítil, akoby ho prešiel parný valec. Práca na historickom dokumente, míľniku jeho kariéry, ho vyčerpávala viac, ako si chcel priznať. Už zopár nocí sa poriadne nevyspal.

Povzdychol si a očami prešiel po stránkach svojho čierneho koženého diára. Dnes ho, našťastie, čaká už iba obed s pani Margarétou. Pousmial sa. Na túto vždy usmiatu dámu sa celkom tešil, aj keď by to asi nikomu nepriznal. Jej príbeh ho zaujímal zo všetkých najviac.

Do malej útulnej reštaurácie na okraji centra mesta prišiel s desaťminútovým predstihom. Otvoril vstupné dvere, pozdravil a preletel očami po stoloch, kým nenašiel jeden voľný. Pohodlne sa usadil a zahĺbený v myšlienkach a očakávaniach občas pozrel na dvere. Pani Margaréta bola presná ako hodinky. Obzrela sa a hneď, ako ho uvidela, so širokým úsmevom na perách sa k nemu vybrala.

„Dobrý deň, pán Ládecký. Rada vás opäť vidím,“ pozdravila ho.

„ Stačí Peter. Aj ja vás rád vidím, pani Janovičová,“ odzdravil a džentlmensky jej odsunul stoličku, aby sa mohla posadiť.

„Ach, prosím vás, volajte ma Gréta, ako všetci ostatní. Nepotrpím si veľmi na zdvorilosti,“ jemne sa zasmiala.

„Tak dobre,“ usmial sa. „Môžeme začať?“ spýtal sa zdvorilo.

„Samozrejme,“ odpovedala.

„Tak teda... aký je váš príbeh?“ spýtal sa Peter a rozhovor sa začal.

„Ako asi viete, som židovka, no náboženstvo som prijala, napriek všetkým okolnostiam, ktoré by iných určite odstrašili, až koncom vojny, tak ma netrasportovali spolu s ostatnými z krajiny, nemali ma zapísanú. Modlievala som sa sama s rodičmi, tajne a na obrady som chodievala len zriedka, keď to situácia dovoľovala, no napriek tomu všetkému som cítila, že som konečne našla, čo som už dlho v hĺbke duše hľadala. Pokoj a radosť,“ rozprávala a Peter ju so záujmom počúval. „Približne v tom čase som tiež spoznala Hansa. Bol moja veľká prvá láska. Bol ako svetlo v tmavom tieni vojny.“

„Hansa?“ spozornel Peter. „Bol Nemec?“ spýtal sa.

„Napoly Nemec a napoly Švajčiar. Jeho mama bola Švajčiarka, otec pochádzal z Nemecka. Po svadbe odišli bývať do Švajčiarska na pohraničie. Tam aj Hans vyrastal. Potom odišiel do Nemecka do školy a zostal tam. Keď som ho spoznala, slúžil ako vojenský dozorca.“

„Ako ste sa spoznali?“ opýtal sa so záujmom Peter.

Tvár pani Gréty sa rozjasnila.

Prechádzala som sa lesíkom a užívala si teplé lúče letného slnka. Bol nádherný deň. Pri chôdzi som sa obzerala okolo seba a obdivovala všetky maličkosti – teplý vánok preháňajúci sa korunami stromov, motýle tancujúce v tráve medzi stromami, spev vtákov... nevedela som sa nabažiť tej krásy. Milovala som prírodu. Na malej čistinke som si rozprestrela deku a z tašky som si vytiahla papier a ceruzku. Túto krásu okolo mňa treba predsa nejako zachytiť. Bola som taká zahĺbená do svojej práce, že som si ani neuvedomila, ako sa ku mne niekto približuje.

„Was machst du hier, Fräulein?“ zaznel nado mnou odrazu mužský hlas. Moje srdce skamenelo, keď moje uši započuli nemčinu. S obrovským strachom v tvári som zdvihla zrak. Nado mnou stál mladý nemecký vojak a so záujmom na mňa pozeral. Postavila som sa a úctivo, so sklopenou hlavou, som odpovedala.

„Ich kann kein Deutsch, Herr,“ vykoktala som.

„Ach, odpusťte, slečna. Neuvedomil som si, že rozprávam po nemecky.“

Prekvapene som k nemu vzhliadla. Z jeho úst som slovenčinu rozhodne nečakala.

„Tak teda, slečna, čo tu robíte takto sama v lese, ak sa smiem spýtať?“ spýtal sa ešte. V jeho očiach som čítala veľký záujem, avšak čisto z osobných dôvodov. Odhodlala som sa odpovedať.

„Prišla som si sem oddýchnuť, načerpať inšpiráciu. Často sem chodievam, je tu taký pokoj a ticho,“ povedala som a s láskou v očiach som sa porozhliadka vôkol seba. Svoj pohľad som vrátila späť k jeho tvári. Črtal sa na nej údiv a niečo, čo som nevedela rozpoznať.

„Ste zvláštna, slečna,“ povedal po chvíli. „Moje meno je Hans. Hans Hausser. A vaše?“

Pohiadla som naňho. „Gréta Straussová.“

Naše oči sa stretli a tváre nás oboch ozdobil úsmev.

„A čo sa dialo ďalej? Stretli ste sa ešte?“ položil Peter ďalšiu otázku. Veľmi ho to zaujímalo.

„Áno, iste. Stretávali sme sa istú dobu v lesíku. Často sme tam len tak ležali na tráve a dlhé hodiny sme sa rozprávali. Zopárkrát prišiel Hans aj k nám domov, ale rodičia mu dlho neverili. Predsa len bol nemecký vojak a Nemcom v tom čase nechcel veriť nikto. Takto sme sa stretávali rok. Keď bolo chladno, stretávali sme sa v malej útulni, ktorú sme obajvili neďaleko našej čistinky. Bolo to krásne. Ľúbili sme sa a veľmi sme si priali, aby vojna skončila a my sme mohli byť konečne spolu a šťastní,“ hovorila pani Gréta so smutným úsmevom na tvári no s láskou v očiach.

To musela byť veľká láska, pomyslel si Peter.

„Koľko ste mali vtedy rokov?“

„Mala som 19, Hans mal 22. V ten prvý raz, čo sme sa stretli, išiel navštíviť svojich starých rodičov. Mal u nich stráviť celé leto. Potom, keď sa vrátil domov, chodil za mnou tak často, ako mohol,“ odpovedala.

„Čo sa teda stalo?“ spýtal sa Peter. Chvíľu váhal, než sa túto otázku odhodlal vysloviť. Táto otázka bola kľúčom k odhaleniu bolesivej rany od života, ktorú si pani Gréta musela zažiť, a cítil, že odpoveď na ňu bude ťažká, nepríjemná a možno stále bolestivá. Určite áno.

„Hans ma mal prísť navštíviť v prvý júlový týždeň, tak sme boli dohodnutí, mal dostať voľno, no prišiel o týždeň skôr. Skoro ráno nám zaklopal na dvere. Sprvu som sa veľmi potešila, keď som ho uvidela vo dverách, no výraz v jeho tvári nezračil nič dobré. Bol smutný, nahnevaný, ale najmä preľaknutý, veľmi preľaknutý. Rýchlo vošiel dnu, zavrel dvere, objal ma a nakázal mi ísť zobudiť rodičov. Jeho konanie ma vystrašilo. Nevedela som, čo sa deje, no tušila som, že tobude zlé.“ Pani Gréta si povzdychla. Na toto nespomínala rada. Boli to najťažšie chvíle v jej živote, no pokračovala ďalej. „Všetci sme sa usadili v kuchyni za stolom. Hans ma chytil za ruku a pritiskol si ju k sebe. Pozrela som naňho a slabo som sa usmiala, akoby som ho chcela povzbudiť. Potom sa pozrel na mojich rodičov a začal rozprávať. Povedal, že o dva dni budú robiť kontroly. Ak u niekoho doma nájdu hocaký znak, že je žid, odvedú ho.“ Pani Gréta sa na chvíľu odmlčala. „Povedal síce, že každého žida odvedú, ale všetci sme vedeli, že to nie je pravda. Ak by nás našli, zabili by nás. Na konci vojny už Nemcom bolo jedno, čo s nami bude. Hitlerovi išlo len o to, aby nás zabil. Hans mal nápad. Povedal, že nás vezme k jeho rodičom. Bývali v najbližšej dedine za hranicou a neutrálne Švajčiarsko bolo predsa doslova za kopcom, mohlo to vyjsť.“

„Ale nevyšlo,“ povedal ticho Peter.

„Nevyšlo,“ prikývla súhlasne pani Gréta. „Mali sme všetko naplánované. Ešte v ten deň sme si zbalili veci, pobrali sme všetko cenné, nechceli sme tam nič nechať. Hneď ďalšie ráno na úsvite sme vyrazili. Všetko išlo dobre, mali sme nádej, že to dokážeme, ale takmer na konci cesty sme narazili na hraničnú hliadku. Hans ich chcel zabaviť, aby sme mohli prejsť. Povedal, že ide pozrieť domov rodičov, no všimli si nás. Utekali sme najrýchlejšie, ako sme mohli. Podarilo sa nám striasť ich. Boli sme šťastní, dokázali sme to. Potom som si však všimla bolesť na Hansovej tvári a krv na jeho pravej nohe. Postrelili ho do stehna pri úteku. O pár dní na to som ho stratila. Počas cesty k jeho rodičom sa mu do rany dostala infekcia. Zomrel.“ Aj po toľkých rokoch jej pri spomienke naňho vytiekla slza.

Aj na Petrovej tvári sa zračil smútok. Bolo mu ľúto, čo všetko táto žena pred ním musela zažiť.

„Zostali ste potom tam? U jeho rodičov vo Švajčiarsku?“ spýtal sa po chvíli ticha.

„Áno. Istý čas sme zostali bývať u nich, no potom sme si postavili vlastný dom v susedstve. Krátko po vojne som spoznala svojho manžela a odišli sme bývať sem, na Slovensko, odkiaľ pochádza.“ Pani Gréte sa na tvár vrátil jemný úsmev. Pokračovala: „Hans bol láska môjho života. Milovali sme sa, hoci sme spolu boli len krátko. Po vojne sme sa cheli vziať a založiť si rodinu, no osud nám to nedoprial. Vďačím mu za svoj život, a aj keď ma jeho strata bolela a stále bolí, nikdy naňho nezabudem. Vďaka nemu som mala šancu znova milovať a založiť si rodinu. Vďaka nemu som získala šancu na nový, lepší život a to mu nikdy nezabudnem, nikdy. Navždy bude v mojom srdci.“ Dokončila svoje rozprávanie pani Gréta.

Peter ticho sedel a spracovával, čo si práve vypočul počul. Bol...bol dojatý. Pre lásku je človek schopný zájsť aj na kraj svojich možností. Riskovať. Obetovať sa. Zachrániť život milovaného a nedbať pri tom, že môže stratiť svoj vlastný.

Pre lásku je človek ochotný urobiť všetko.

Aj zomrieť.

Ako Hans.