Kedysi dávnejšie sa náš dedko vybral do Poľska.  Bol to veľmi dobrý kšeftár a bol veľmi odvážny. Ľudia z okolitých dedín ho volali, keď bolo treba prepašovať cez hranicu kravu alebo koňa. Vždy vedel,  ktorou cestičkou sa dá prejsť, aby ich nikto nevidel z pohraničiarov. Už keď bol malý, bol prefíkaný ako líška.Raz ukradol susedovi jablka, to prepašoval soľ či ovcu. Nikdy mu na to neprišli, vždy to hodil na niekoho iného. Rodičia ho radi  brali na trh. Aj keď nemal peniaze, domov z jarmoku  doniesol najviac. Jedného dňa pašovali koňa  z Poľska cez Bor. Zbadali ich žandári a vojaci,  ktorí strážili hranice. Dedko bol taký šikovný, že sa schoval u akéhosi Poliaka v senníku. Pohraničnej stráži sa  ho nikdy nepodarilo dolapiť. Ale jedného dňa, keď pašoval obilie, začali po ňom strieľať, vtedy veru unikol smrti z lopaty. Priezvisko Krátky vzniklo z toho, že aj policajti boli naňho prikrátki, nuž odvtedy sa voláme Krátki.