Príbeh v autobuse

20.03.2021 16:50
Vzťahy

Autor : Matej Moravčík, Gymnázium Ivana Kupca, Komenského, Hlohovec

Späť na časopis

Je chladný zimný deň, slnko svieti a je niečo okolo nuly. Mám na sebe hrubú bundu a rifle. Je to môj druhý deň v meste. Idem navštíviť mojich starých rodičov. Kým čakám na autobus, prezerám si mapu trás spojení a príchody autobusov.

„Ešte tri minúty,“ hovorím si potichu a sadám si na polorozpadnutú drevenú lavičku. O päť minút a dvadsať sekúnd predo mnou zastaví môj spoj.

Nastúpim do autobusu a idem si cvaknúť lístok, no prístroj na označovanie lístkov nikde. Obzriem sa okolo seba a vtedy si všimnem, že autobus je skoro úplne prázdny. Sú v ňom len dvaja cudzinci a jeden tunajší, ktorý sedí úplne vzadu a asi spí. Začínam sa báť. V ovzduší cítiť zvláštne napätie. Chcem sa opýtať, kde si mám cviknúť lístok, ale cudzinci by mi nerozumeli a šoféra ani spiaceho muža nechcem otravovať. To napätie je až citeľné. Sadám si do stredu autobusu, v dostatočnej vzdialenosti od všetkých cestujúcich, čo nie je ťažká úloha, keďže sú len traja. Prezerám si peňaženku, či v nej mám všetky doklady. „Doklad o očkovaní mám, takisto aj test, občiansky a vodičský,“ potichu si sám pre seba hovorím. Zrazu ma pichne pri srdci, siaham si na tvár a zhlboka vydýchnem, „Mám aj respirátor.“

Po ďalších minútach nudenia sa a obzerania si osadenstva autobusu začínam pomocou autobusovej mapy počítať, koľko to bude ešte trvať. Až potom si všimnem veľkú digitálnu tabuľu, ktorá presne vypočítava dĺžku aj čas každej trasy autobusu. Nuž, bystrý veľmi nie som, ale to mi hovoria často. Medzitým som zachytil rozhovor cudzincov. Síce nič nerozumiem, ale podľa reči tela a ich mimiky a gestikulácie sú veľmi rozhorčení. Zrejme sa o niečom hádali, snažili sa byť veľmi nenápadní, ako by im o niečo išlo.

„Váš lístok a test prosím,“ počujem a zrazu vidím, že pri mne stojí ten chlap, čo sedel vzadu, zrejme to je revízor.

Podal som mu test.

„Ďakujem... všetko v poriadku, a váš lístok?“

Podávam mu ho.

„Vďaka... Ehm, nie je označený, “ vraví.

„Ja viem, cvikol by som si ho, keby som tu videl tú vec, ktorá na to slúži, “ hovorím pokojne. Nato on ukazuje na tyč, na ktorej je divná skrinka, o ktorej som si myslel, že je to reklamná tabuľa. Prístroj bol na nej zavesený a ja som sa len tresol po hlave, že som si ho skôr nevšimol.

„Porušili ste zákon, budem vás musieť pokutovať, “ odvetil a mne nezostáva nič iné, len pokutu zaplatiť. Smutne zisťujem, že na jedlo mi už nezostanú peniaze a ani na cestu späť.

Netrpezlivo sledujem ubiehajúce zastávky. Napätie sa stupňuje, cudzinci začínajú byť dosť hluční. Stojíme. Nastupujú noví ľudia, statní holohlaví chlapci, asi športovci. Cudzinci ich zaujali. Zrejme sa im páči ten melón, ktorý má jeden z nich pod pazuchou. Ten zaujal aj mňa, lebo v zime u nás na dedine melóny nerastú. Chlapci sa dajú do reči s cudzincami, hoci, nezdá sa mi, že by si aj rozumeli. Skúšajú posunkovú reč, použili aj ten melón. Myslím, že radšej vystúpim, aj tak sa mi zdá, že už sa blíži štvrť, kde bývajú starí rodičia.

Vystupujem, kus melóna letí za mnou. Som rád, že nebývam v meste, je príliš dobrodružné. Teším sa na starú mamu a jej koláče. Dúfam, že mi požičajú peniaze na cestu domov, ale pre istotu už autobusom nepôjdem.