Detský literárny Zvolen

25.03.2021 09:57
Zo školy

Autor : Alžbeta Bukovčanová, ZŠ s MŠ J. S. Neresnického, Dobrá Niva

Späť na časopis

Z literárnej tvorby našich žiakov


Prinášame vám 2 ukážky z prác našich žiakov, ktorí sa aj v tomto školskom roku zapojili do súťaže Detský literárny Zvolen.


Sivé mestá

     Niekedy sa cítim, ako keby som padala z kilometrového útesu a čakala, kedy sa to konečne celé skončí. No potom vo mne začne horieť svetielko nádeje a dá mi novú nádej začať odznova.

     Skoro každý deň je taký istý. Ráno sa zobudím s nádejou,že tento deň bude úžasný. Zídem dolu po schodoch a dám si raňajky, no tam ma už moja dobrá nálada opustí, pretože kuchyňu máme spojenú s obývačkou a každé ráno v televízií musíme mať zapnuté ranné správy na naliehanie otca.

     Desia ma správy o úmrtiach, zmiznutiach, klimatických zmenách a o kope ďalších vecí. No nikdy som nebola dosť silná odtiahnuť sa od televízie, hypnotizovala ma.

     Kým dojem a odpútam sa od televízie, je už osem hodín. Rýchloodsuniem stoličku, skoro ju prevrátim. Trielim hore po starých vŕzgajúcich schodoch zobrať si školskú tašku. Hlasným dupotaním zobudím našu mačku, ktorá vyzerá, ako keby mala každú chvíľu umrieť. Naježí sa, zaprská a potom si zase ľahne na tvrdú zem a snaží sa znovu zaspať.

    Tichšími krokmisa poberiem do svojej izby. Stisnem kľučku na starobylých dverách, ktoré sa z vrzgotom otvoria. Vojdem do celkom tmavého priestoru osvetleného menším oknom. Obzriem sa po malej izbe. Sivú stenu zakrývali plagáty známych ľudí. O ňu sa opierala stará rozpadajúca sa skriňa, ktorej dvere sa otvárali a odhaľovali jej vnútro. Vedľa nej stála posteľ, ktorú som si ešte nestihla poustielať. Pod oknom s výhľadom na smogové veľkomesto stál trošku úbohý stolík. Na jednej nožičke bol už podopieraný starými knihami v cudzom jazyku, ktoré som dostala od príbuzných.

     No zo všetkých vecí v mojej izbe mám najradšej práve tento stôl. Zhotovoval ho môj pradedo, ktorý umrel v druhej svetovej vojne. Aj keď tento stôl bol už starý a mierne zničený, stále sa na ňom dali pozorovať stopy majstrovskej práce. Do čierneho dreva boli ručne vytesané rôzne ornamenty. Najradšej mám tie, na ktorých sú zobrazené vlny prezentujúce nádej a odvahu. Aspoň takto mi to rozprávala jeho vnučka, teda moja mama. Vždy verila na odvážnych ľudí. Stále mi hovorievala, že nech som kdekoľvek a idem kamkoľvek, mám sa riadiť svojím srdcom. Túto myšlienku sa snažím zapamätať.

     Na stole stojí fotka mojej mamky. Bola krásna. Napravo od obrazu je už vyhorená sviečka. Zoberiem novú a na počesť maminej pamiatky ju zapálim a položím vedľa obrazu.

    Do očí mi vletela slza, predstavujem si aké by to asi bolo, keby tu ešte bola. Teraz by na mňa volala z kuchyne, napomínajúc ma, že budem meškať na autobus. Podá mi vrecko s desiatou, objíme ma a kýva mi až dovtedy, kým nenastúpim na školský autobus.

     Takto to bolo ešte pred dvoma rokmi. No potom záhadne ochorela. Lekári nevedeli prísť nato, čo sa s ňou deje. Posledné dni už len prespala.

     Rozplačem sa. Podľa mamky by som nemala plakať, ešte keď vnímala mi hovorievala, že plač mi nepomôže a ak mi niektobude chýbať, mám si predstaviť , že je so mnou.Ako keby už vedela, že tu dlho nebude.

    Z premýšľania ma zobudí moja staršia sestra Victoria, ktorá mi je úplným protikladom. Je vysoká, má nádherné dlhé vlasy. Svoj živottrávi inak ako ja. Zmierila sa s mamkinou smrťou, nie je vždy zahrabaná vo svojej mysli alebo v knižkách. Je proste dokonalá. Ako keby to rodičia už dopredu vedeli, keď jej dávali meno.

     „Camila, švihni si. Zase zmeškáš školu.“ Niekedy mi správaním pripomína mamku. „Nevolaj ma tak!“ zhúknem. Nemám rada, keď ma tak ľudia volajú, vždy ma to vyprovokuje. „ Okej, už nebudem. Ale prosím ťa, Mila ,švihni si!“ takto ma volala moja mamka. Victorii som hovorila, nech ma tak nevolá, no ona si vždy stála za svojím.

     „ Už idem,“ zavrčím. Prídem ku skrini a vytiahnem si svoj školský batoh. Vyjdem z izby, zabuchnem dverami tak, že sa až mačka znovu zobudí a rýchlo prejdem po schodoch až ku vchodu. Victoria niekde odbehla.

    Otvorila som vchodové dvere, odzdravila sa na odchod a vyšla na smogom zapáchajúcu ulicu. Všade trúbili autá, oblohu zakrývali mrakodrapy a cez ulicu pobehovali ľudia náhliaci sa do práce. Predo mnou prešiel kamión, ktorý mi rozfúkal moje čierne vlasy. Ešteže všade nosím gumičku a vlasy si zapnem do nízkeho copu, lebo na nič iné sa moje krátke vlasy zopnúť nedajú.

     Pozriem sa na hodinky a zistím, že školský autobus mi ide o päť minút. Na zastávku mi to trvá desať minút, tak pridám do kroku. Narážam do ľudí, ktorí idú oproti mne. Zabočím o ulicu a vidím výhľad na zastávku, z ktorej práve odchádza môj školský autobus. V duchu si zanadávam. Zase som ho nestihla. Snažila som ho dobehnúť, no neskoro. Do školy to pešom trvá hodinu a ďalší školský autobus už ráno nejde.

     Rozmýšľam, kto by ma mohol odviezť. Otec, ten už je v práci, ešte mu môžem zavolať. Z pleca si zhodím tašku a začnem sa v nej hrabať. Nenájdem ho. Skontrolujem si ešte vrecká bundy, no márne. Pravdepodobne som si ho zas nechala v izbe. No super, sestru v tomto čase vezie jej frajer. Takže jediné, čo mi ostáva je ísť pešo. Najkratšie to mám cestou po pláži. V hĺbke duše si pomyslím, že dnešné ráno nie je až také hrozné.

    Už odmalička ma more priťahovalo. Páčilo sa mi, ako bezstarostne špliecha o brehy útesov a nevinne sa ťahá naspäť, až kým to neurobí znovu. Keď som bola malá, verila som, že to majú na starosti morské víly a hrala sa, že ich počujem spievať. Mamka sa na tom vždy smiala a hovorievala: „ Nikdy sa nevzdávaj svojej predstavivosti. Keby si o ňu prišla pripadala by si si ako človek bez duše, ktorý nevníma krásu sveta, ale len tie zlé veci, ktoré sú ich obalom. Ľudia väčšinou chcú len to, čo je im ľahšie získať a to je smutné. Práve za tým obalom sú nádherné veci a keď sa ti to podarí prelomiť, až vtedy budeš šťastná. To si pamätaj!“ Na túto myšlienku som myslela každý deň. Aby som ju nezabudla, napísala som si ju na papierik a nalepila na stenu oblepenú plagátmi. Vždy keď prídem po škole do izby, si tento papierik prečítam.

     Zabočím o ulicu doprava a konečne mi odkryje najkrajšiu časť mesta -pobrežie. Keby som tu nebývala, ani by som neverila, že niečo také nádherné môže patriť k takému škaredému a zadymenému veľkomestu. Okrem tohto pobrežia sa mi naše mesto absolútne nepáči. Všade sa hmýria autá a zanechávajú za sebou mraky smogu a my to dýchame. V centre mesta ani poriadne nevidno belasú oblohu, pretože ju prekrývajú dymové mračná z áut. Niekedy si myslím, že toto mesto vyzerá ako moje myšlienky– - sivé.

    Ani mamke sa tu nepáčilo, no nemohli sme odísť, lebo sme nemali až toľko peňazí a potom, keď už sme na to mali, mamka ochorela a tie peniaze šli na jej liečbu. Hovorila som jej, že keď budem väčšia, zarobím peniaze a odídeme odtiaľto. Nohy sa mi zabárali do piesku a vlny jemne špliechali o moje nohy. Pokračovala som v ceste po celom pobreží. Na konci som už uvidela presklenú budovu, ktorá patrila našej škole.

     Neponáhľala som sa, snažila som sa vychutnať vôňu mora, škriekavý zvuk čajok a hlavne čerstvejší vzduch. Vychutnávala som každú sekundu tohto okamžiku a dúfala, že sa to neskončí, lebo do školy sa mi veľmi ísť nechcelo. Väčšina žiakov si zo mňa robila srandu alebo sa mi vyhýbala, lebo si mysleli, že som chodiaca smrtka. Postupom času som si na tieto veci v podstate zvykla. Vždy, keď sa mi posmievali sa mi v hlave premietala mamina myšlienka: „ Ľudia, čo sa posmievajú a šikanujú, sú len chudáci, ktorí si myslia, že im patrí svet. No v skutočnosti svet patrí tým, ktorým sa posmievali.“

     Aj keď už nežila, vždy som ju mala v srdci a pripomínala si jej slová, ktoré ma v tomto svete sivých miest chránili.

    Jedinou kamarátkou mi bola moja spolužiačka Millie. Boli sme síce úplne odlišné, no aj tak sme sa navzájom doplňovali. Zatiaľ čo ona je urečnená, celkom výstredná a pomerne vysoká, ja som mĺkva, nenápadná a veľmi nízka.Vďaka nej a maminým myšlienkam to bolo v škole znesiteľnejšie.

     Došla som na koniec pláže, kde sa končila moja cesta do školy. Poslednýkrát som sa nadýchla morského vzduchu a vstúpila do školského areálu.......

     Každý koniec príbehu by mal byť svetlý,taký bude aj tento. Vždy pri nás stojí niekto, kto nám vždy bude oporou a veriť v nás, dávať nám nádej, podporovať vo všetkom správnom čo robíme alebo karhať v nesprávnom, usmievať sa na nás a hlavne mať nás rád. A ja som rada, že práve takéhoto človeka som poznala a navždy bude v mojom srdci. Aj keď si väčšina ľudí o mne myslí, že som príliš zahľadená do minulosti, nemajú celkom pravdu, posúvam sa dopredu malými krôčikmi a snažím sa zabudnúť na smútok, ktorý mám vo vnútri duše. Mama tu nie je, no stále sú tu ľudia, na ktorých sa môžem spoľahnúť a ktorým na mne záleží. A potom sú tu ešte moje sny...

Bianka Baková, 8. ročník


Korona

Zmenil sa nám celý svet,

bez rúšok tu ľudí niet.


Všetci sa len schovávajú

a ľudom sa vyhýbajú.


Musíme sa chrániť všetci,

chýbajú nám doma veci.


Všetko sa len objednáva,

už ma z toho bolí hlava.


Nestretám sa s kamoškami,

musíme sa učiť sami .


Učím sa aj s maminou,

keď to nejde s wifinou.


Vzdelávať sa dištančne,

znie to celkom náročne.


Písať, čítať, počítať

nemusí mať každý rád.


Čakám kedy niekto zvolá,

že sa už otvára škola!


Nikdy som si nemyslela,

že mi bude chýbať celá.


Nela Alakšová, 6. roč.


Spracovala Mgr. Ivana Sklenková